krymskaVojna
Obliehanie Sevastopoľa počas Krymskej vojny 1787-1792.

To, čo sa deje na Blízkom a Strednom východe už od druhej svetovej vojny neprerušene až do súčasného 21. storočia, nemá príčinu len v ropných poliach alebo v rozširovaní životného priestoru Izraela či Palestíny.

Konflikty v Oriente sú navzájom prepletené v kontinuálnom rade bojov a odviet už od 18. storočia. Vtedy vstúpili do politických a vojenských procesov v tomto priestore mocnosti vtedajšej Európy, aby začali uskutočňovať svoje koloniálne chúťky potom, ako bola Osmanská ríša vytlačená z územia Rakúsko-Uhorska a jej sily definitívne porazené. Hráčmi na poli sa stali okrem Habsburgov Francúzsko ako spojenec Osmanov, Rusko ako ich prirodzený geopolitický protivník a ešte prirodzenejší spojenec Rakúsko-Uhorska a Británia zo začiatku v úlohe prostredníka medzi nimi.

Prvá vážna vojna po vytlačení Osmanov z európskych dŕžav sa však rozpútala v oblasti Krymu kvôli voľnému pohybu ruských lodí a prístupu k Bosporskej úžine. Čo nám to pripomína? Určite ruskú anexiu Krymu patriacemu Ukrajine. Jej výsledkom bolo zrušenie Krymského chanátu a nastolenie Tauridskej gubernie celkom priradenej Ruskej ríši. (Vtedy založili Rusi Sevastopoľ).

Rusko-turecká vojna (1787-1792) vypukla oficiálne preto, že sultán Abdulhamit I. vyzval cárovnú Katarínu II. k vyprázdneniu polostrova Krym, ktorý bol pred porážkou Osmanov Krymským chanátom podriadeným ich ríši. Cárovná ultimátum zmietla zo stola a vyhlásila Osmanskej ríši vojnu v septembri 1787. O štvrťroka sa na stranu Ruska pridal historický nepriateľ Osmanov Habsburská ríša.

Vyhlásenie vojny podporili rôzne politické urýchľovače, ako bola aktivita sestry Jozefa II. Márie Antoinetty, ktorá neutralizovala dovtedajšieho priateľa Osmanov Francúzsko a tiež protiturecká propaganda na Balkáne.

Koalícia protivníkov rusko-habsburskej frontovej línie pozostávala nakoniec z Nizozemska, Británie, Pruska a Švédska, ktoré napadlo samotné ruské samoderžavie.

Turci sa však v dôsledku oslabenia kvôli výmene moci na sultánskom tróne a strát území na Balkáne vďaka spojeneckým akciám rozhodli vyjednávať o mieri. Vyjednávanie malo úspech aj kvôli vypuknutiu Francúzskej revolúcie a smrti cisára Jozefa II. Tak mohol sultán Selim III. podpísať v roku 1792 mier s Ruskom v Jasoch.

Napokon sa zmenilo celé mocenské rozloženie a v novom 19. storočí sa už robila politika, ktorá nemusela rešpektovať dominanciu Osmanov v Levante (východné Stredomorie). Jej jasným príznakom bola Napoleonova výprava do Egypta a obsadenie Iónskych ostrovov.

Od tejto vojny sa vplyv Západu na Blízkom a Strednom východe zosilňoval a ríše a štáty Západu už nikdy neopustili túto sféru vplyvu. Ich záujem sa zosilnil s vynálezom rafinácie ropy.

Západné štáty sa stali neoddeliteľnou súčasťou politicko-vojenských turbulencií na Blízkom a Strednom východe už aj preto, že sa im nepodarilo eliminovať vplyv islamu na európskom kontinente, ktorý sa v 20. storočí významne zintenzívnil. Západ a Východ preto žijú vo vzájomnej symbióze či chcú alebo nie a je len otázkou diplomatických schopností a záujmu o mierové spolužitie, či táto symbióza bude prebiehať na princípe modelu win-win. Tak sa zdá, že praktická politika nad takýmto spôsobom ani neuvažuje.

Zdroj vecných údajov: Moderní dějiny Islámských zemí, Eduard Gombár, vydavateľ Karolinum,1999

Text: Ľudmila Balážová-Marešová

 

https://svetvpreklade.sk/wp-content/uploads/2015/01/krymskaVojna-615x460.jpghttps://svetvpreklade.sk/wp-content/uploads/2015/01/krymskaVojna-300x300.jpgadminHistorický krúžokislam,Orient,RuskoTo, čo sa deje na Blízkom a Strednom východe už od druhej svetovej vojny neprerušene až do súčasného 21. storočia, nemá príčinu len v ropných poliach alebo v rozširovaní životného priestoru Izraela či Palestíny. Konflikty v Oriente sú navzájom prepletené v kontinuálnom rade bojov a odviet už od 18. storočia. Vtedy vstúpili do politických a vojenských...