Keď v roku 1917 generál Allenby dobyl Jeruzalem, len málokto predpokladal aké ďalekosiahle dôsledky bude mať britská a celkovo západná prítomnosť na Blízkom východe.

Veľká Británia nastolila na území Palestíny vojenskú vládu, ktorú nahradila po udelení mandátu civilná správa pod vedením vysokého komisára, Žida a sionistu lorda Herberta Samuela.¹

845275_sykes-picotova-dohoda-geo
Rozdelenie Palestíny podľa Sykes-Picotovej dohody. foto:wikipedia.en

Mapa britského mandátneho územia Palestíny Okupácia mala trvať do roku 1920.² Palestína bola rozdelená na správne oblasti, v ktorých osmanské právo platilo do roku 1923.³ V roku 1922 udelila Liga národov Veľkej Británii mandát nad Palestínou. Udelenie mandátu Palestína Veľkej Británii bolo podmienené viacerými predchádzajúcimi skutočnosťami. Najvýznamnejšou z nich bola Sykes-Picotova dohoda, podľa ktorej si Veľká Británia a Francúzsko rozdelili Blízky východ na sféry priameho a nepriameho vplyvu. Francúzsko dostalo Sýriu a Libanon, Británia Irak, Palestínu a Transjordánsko.

Po prvej svetovej vojne mali na formovanie nových štátov ohromný vplyv myšlienky slobody a práva na sebaurčenie, ktoré sa vykryštalizovali v slávnych 14 bodoch Woodrowa Wilsona.

Vytvoril sa nový nástroj politickej kontroly, ktorý mal legitimizovať nadvládu Veľkej Británie a Francúzska na Blízkom východe. Dôležitým prvkom mandátnej správy bola povinnosť spravujúcej krajiny pripraviť mandátnu krajinu na nezávislosť a samostatnosť v stanovenej dobe. No v prípade Palestíny doba odovzdania moci nezávislej palestínskej vláde stanovená nebola. Navyše v mandátnej Palestíne mala Veľká Británia aj povinnosť zaviesť opatrenia stanovené v Balfourovej deklarácii z roku 1917, ktorá volala po založení novej židovskej národnej domoviny v Palestíne. Tieto skutočnosti boli schválené v zmluve zo Sèvres z 10. augusta 1920 podpísanej Osmanskou ríšou a členskými štátmi Dohody4.

V tom čase už Francúzi obsadili Damašek a vyhnali odtiaľ amíra Fajsala. Po tom, ako začali arabské nepokoje v roku 1920 v reakcii na židovské prisťahovalectvo, Briti v snahe upokojiť Arabov dokonca navrhli Fajsala ako kráľa Palestíny. Jeho otec, šaríf Ḥusajn odmietol podpísať zmluvu zo Sèvres5. Minister kolónií Spojeného kráľovstva Winston Churchill navrhol amírovi Abdalláhovi, že bude môcť vládnuť na území východne od rieky Jordán – Transjordánsko. Po britských sľuboch Arabom z prvej svetovej vojny sa rozdelenie Blízkeho východu na mandáty a sféry vplyvu zdalo ako podvod. Napriek tomu amír Fajsal sa musel uspokojiť s Transjordánskom, ale aj napriek tomu bol voči židovskej imigrácii naklonený.

Domnieval sa, že príliv technicky schopných Židov s peňažným kapitálom Palestíne len prospeje.6 Územie mandátnej Palestíny bolo nakoniec Britmi a Francúzmi vymedzené na severe kopcami libanonského pásu, horným tokom Jordánu a horou Hermon, na východe mezopotámskou púšťou a na juhu Akkabským zálivom.

Sionistov toto rozhodnutie sklamalo, pretože očakávali historický rozsah hraníc „od Danu po Beer Šebu“.7 Do roku 1914 žilo v Palestíne 12 000 Židov, ktorí skupovali pozemky na úrodnej pôde a venovali sa poľnohospodárskej výrobe. Väčšina pozemkov bola kúpená od neprítomných arabských majiteľov v Bejrúte. Čoraz viac arabských roľníkov bolo vytláčaných z území, ktoré síce legálne nevlastnili, ale považovali ich za svoje prirodzené právo. Arabská vyššia vrstva považovala Židov usadených v mestách a živiacich sa obchodom ako hrozbu pre svoju existenciu, rovnako ako boli židovskí poľnohospodári ohrozením pre zažitý spôsob života vidieckych Arabov.8

Vplyv vzdelaných mladých a radikálnych Palestíncov, ktorí zastávali úrady vo vláde v Damašku, sa začal vyrovnávať moci, ktorú nad Palestínou mali miestni arabskí a moslimskí vodcovia. Zakladali organizácie ako an-Nádí al-Arabí (Arabský klub) a al-Muntadá al-Adabí (Literárne fórum), cez ktoré hlásali program úplnej nezávislosti Palestíny od Veľkej Británie a politickej únie so Sýriou.

Moslimsko-kresťanské asociácie organizované ostatnými významnými osobnosťami volali po separátnej politickej autonómii Palestíny pod britskou ochranou. No Balfourova deklarácia a sionistická židovská imigrácia zmenila ich prístup a vyvolala ľudovú podporu nacionálnych hnutí.

Radikalizácia obyvateľstva donútila aj miestnych vodcov, medzi nimi aj radikálneho člena vplyvnej rodiny Amína al-Ḥusajního, k bojovnejším postupom a tajnému nákupu zbraní v príprave na revoltu proti Britom. V apríli 1920, teda v čase konania konferencie v San Remo, kde si štáty Dohody rozdelili arabské územia, radikáli zorganizovali viac než 2000 ozbrojených beduínov a zaútočili na britské vojenské jednotky 9 a na židovské osady v Galilei.10 V tom čase ale ešte k celonárodnej palestínskej revolte, v ktorú dúfali, nedošlo.

Minister kolónii Winston Churchill vydal v roku 1922 memorandum 11, v ktorom poprel, že by Veľká Británia chcela urobiť Palestínu tak židovskú, ako je Anglicko anglické, alebo že by Veľká Británia uprednostňovala Židov pred Arabmi.12 Ako ústupok navrhol zavedenie limitov pre židovskú imigráciu do Palestíny kvôli tzv. ekonomickej kapacite zeme. Ešte na zasadaní imperiálneho kabinetu v júli roku 1921 vysvetlil Churchill ciele britského mandátu vo svetle Balfourovej deklarácie.

Vyjadril sa, že Británia urobí všetko pre to, aby sa ustanovila židovská národná domovina v Palestíne a v prípade, že sa stanú väčšinovým obyvateľstvom, aby mali vo vlastných rukách vládu nad krajinou. Dodal, že Arabov z krajiny nevyženú a ani neohrozia ich politické a sociálne práva.13 Následne oddelil územie na východ od rieky Jordán – Transjordánsko, ako časť mandátnej Palestíny s amírom Abdalláhom ako jej vládcom. Na Transjordánsko sa nevzťahovala možnosť sionistického židovského presťahovalectva, čo nevyhovovalo sionistom na čele s Chajimom Weizmannom14.

Aby arabská populácia Palestíny mala svojho oficiálneho predstaviteľa a dalo sa s nimi jednoduchšie jednať, zaviedli Briti úrad veľkého jeruzalemského muftího. Najprv bol kandidátom umiernený šajch Ḥisám ad-Dín, ktorého vysoký komisár lord Samuel potvrdil vo funkcii. Klan al-Ḥusajní potom zorganizoval štvavú kampaň a nazval kandidáta a jeho voliteľov kolaboratmi so sionistami a zradcami. Poradcom lorda Samuela bol antisionista Ernest T. Richmond, ktorý presvedčil šajcha Ḥisáma ad-Dín, aby odstúpil a lorda Samuela, aby kvôli upokojeniu arabskej populácie schválil do funkcie veľkého muftího Amína al-Ḥusajního 15, čo sa stalo v roku 1921.16

Historik Paul Johnson napísal, že jeho vymenovaním sa Briti dopustili jedného z najzásadnejších a najtragickejších omylov 20. storočia. Amín bol zarytý antisionista, ktorého jedným z cieľov bolo umlčanie palestínskych Arabov s umiernenými postojmi voči sionistom.

Lord Samuel ako protiváhu vytvoril „Najvyššiu moslimskú radu“, ale muftí a jeho ľudia sa jej zakrátko zmocnili.17 Johnson uvádza citát od historika Elie Kedourieho: „Bol to klan al-Ḥusajní, ktorý rozhodoval o politickej stratégii Palestíncov až do roku 1947, a ktorý ich doviedol do úplnej skazy.“18 Ďalej uvádza názor, že práve Amín bol dôvodom zásadného zhoršenia židovsko-arabských vzťahov a práve odmietanie dialógu so Židmi a s Britskou vládou ich donútilo k jednostranným krokom, ktoré nakoniec stáli Arabov Palestínu.

Dôležitým faktorom bola miera židovskej imigrácie do Palestíny. Zo začiatku sa predpokladalo, že Židov ochotných emigrovať bude skôr nedostatok než nadbytok.

Nastavenie limitov pre počty emigrujúcich nepredstavovalo možný problém, lenže neskôr sa ukázalo, že platí pravý opak. Predstavitelia židovskej komunity sa stavali Britom na odpor, pretože Židov bola v Palestíne menšina a kým bol demografický stav takýto, chceli sa vyhnúť vytvoreniu ústavného zriadenia, pretože podľa slov Vladimíra Žabotinského, predstaviteľa revizionistov, „sa väčšina voličov dosiaľ nevrátila do krajiny.“19

Arabské aktivity sa preto zamerali na zastavenie prílivu prisťahovalcov. Lord Samuel im v tomto vyhovel, keďže v reakcii na protižidovské pogromy v roku 1921 dočasne pozastavil imigráciu.20 Ďalšou prekážkou v rozvoji bola aj samotná názorová roztrieštenosť židovských vodcov. Chajim Weizmann presadzoval umiernený názor, že jediná schodná cesta je zaistenie sociálnych, kultúrnych, vzdelávacích a ekonomických inštitúcií, aby mohla byť zaistená dlhodobá existencia štátu. David Ben Gurion sa zasadzoval o to, že židovský štát nemá budúcnosť v kapitalizme. Dôvodil to tým, že Židia sú samostatný národ, ktorý môže úspech dosiahnuť iba v socialistickom štáte. Prioritou pre všetkých Židov sa má stať návrat do Palestíny, kde sa jazykom národa mala stať hebrejčina. Na týchto princípoch bolo založené odborové hnutie „Histadrut“. Náplňou Histadrutu sa stalo presadzovanie a financovanie poľnohospodárských a priemyselných projektov, ktorých bol aj vlastníkom. Stal sa tak ústredným pilierom vládneho zriadenia, ktoré spájalo sionizmus so socializmom.21

Priotou Vladimíra Žabotinského sa stala židovská imigrácia do Palestíny, aby sa židovská komunita stala dominantnou, mohli vznikať politické a vojenské štruktúry a aby tak postupne mohli prevziať moc. V roku 1925 založil „Revizionistickú stranu“, ktorá využívala zdroje židovských kapitalistov, aby podporoval imigráciu do Palestíny. 22

Dvadsiate roky minulého storočia zažili obrovský ekonomický rast, ktorý nepodnecoval Židov opúšťať Západ a presťahovať sa do Palestíny. Napriek tomu sa v priebehu desaťročia populácia Židov zdvojnásobila na počet 160 000. Celkový počet prisťahovalcov bol takmer 100 000, no štvrtina z nich v Palestíne neostala. Čistý ročný prírastok obyvateľov teda predstavoval 8 000 ľudí. Zaujímavý je rok 1927, kedy imigrovalo iba 2 713 Židov a viac ako 5 000 odišlo.23

Pád burzy v roku 1929, ekonomická recesia a postupný nástup nacizmu v Európe povzbudil židovskú imigráciu do Palestíny. Ale práve v tomto období tak vhodnom pre presťahovalectvo sa vybičovalo napätie medzi Židmi a Arabmi, ktoré vyústilo v nových obmedzeniach na limity pre imigrantov. V roku 1929 naplno vypukli nepokoje po tom, ako od roku 1928 trvali spory medzi Arabmi a Židmi ohľadom „Múru nárekov“. O život prišlo v roku 1929 okolo 150 Židov. Nepokoje sa rozšírili do ďalších častí územia a do dediny Hebron, kde Arabi zabili takmer celú židovskú populáciu a zvyšok vyhnali. 24 Britská reakcia bola rovnaká ako v minulosti. Nový minister kolónií lord Passfield, ktorý nemal také pozitívne vzťahy so Židmi ako Churchill, vydal „Bielu knihu“ v roku 1930, v ktorej z týchto incidentov obvinil Židovskú agentúru a sionistické nákupy pozemkov od Arabov a obmedzil imigráciu do Palestíny. Chajim Weizmann rezignoval z vedenia Židovskej agentúry. Následne na to vydala britská vláda vyhlásenie, v ktorom zahovárala obsah Passfieldovej Bielej knihy, čo nahnevalo Arabov.

V tej dobe práve výrazne narástol záujem o imigráciu do Palestíny. Ale britský premiér Ramsay MacDonald znovu prisťahovalectvo rozbehol. Do roku 1934 prišlo do krajiny ročne 30 000 ľudí. Od vtedy sa ich počty zvýšili až o 50 % čo činilo 62 000 prisťahovalcov. 25

Nárast imigrácie ale znamenal aj prílev židovského peňažného kapitálu, ktorý bol použitý na nákup obrovského množstva pôdy.

Pôvodní arabskí majitelia použili peniaze z predaja na splatenie dlhov a emigrovali do miest, kde tvorili chudobnú vrstvu. Rovnako aj vznikali konflikty medzi židovskými vlastníkmi pôdy a arabskými roľníkmi, ktorých museli často z pozemkov vyháňať bezpečnostné zložky, pretože roľníci sa vysťahovaniu násilne bránili. 26 Spor o pôdu a fakt, že Židia na svojich poliach a podnikoch odmietali zamestnávať Arabov a veľká miera židovského prisťahovalctva boli hlavné dôvody vzniku veľkého arabského povstania v rokoch 1936-1939.

Vo svetle zväčšujúcej sa krízy v mandátnej Palestíne vyslala Británia kráľovskú komisiu vedenú lordom Peelom, ktorej úlohou bolo preskúmať situáciu na území a v roku 1937 zverejnila svoju správu. Odporučila v nej, aby sa židovské prisťahovalectvo obmedzilo na 12 000 osôb ročne a aby sa obmedzil aj nákup pôdy sionistami. Komisia taktiež navrhla rozdelenie Palestíny na tri časti.

Budúci židovský štát mal byť tvorený pobrežným pásom územia, Galilejou a Jezreelským údolím. Arabskému štátu malo patriť Judské pohorie, Negevská púšť a Efraimská pahorkatina.27 Od tohto územia sa čakalo, že sa neskôr pripojí k Transjordánsku.28 Zvyšok územia zahrnoval Jeruzalem, Lyddu, Ramlu a koridor k moru smerom na Jaffu.29 Arabi už tradične britské aktivity ignorovali a v tom istom roku začali ďalšie povstanie. Takéto riešenie situácie považovali za krok smerom k strate Palestíny. Veľká Británia neskôr tento návrh na rozdelenie úplne stiahla. 30

Británia chcela situáciu vyriešiť mierovo, a preto v roku 1939 zvolala do Londýna tripartitnú konferenciu. Lenže vzťahy medzi Arabmi a Židmi boli vtedy už také napäté, že sa k ničomu nedospelo. V tom čase sa už schyľovalo k vojne s Nemeckom a Británia potrebovala podporu Arabov na Blízkom východe. Aby uspokojila nielen palestínskych Arabov, ale aj ostatné arabské krajiny, ktoré sa medzičasom na konferencii v Káhire roku 1938 dohodli na jednotnej antisionistickej politike, vydala Británia ďalšiu „Bielu knihu“, ktorá stanovovala obmedzenia židovskej imigrácie na 75 000 ľudí na dobu 5 rokov. Po presiahnutí tohto limitu by mohli Židia imigrovať iba s arabským súhlasom. Rovnako navrhovala aj ďalšie obmedzenia nákupu pôdy.31

Britská mandátna politika v rokoch 1920-1939 v Palestíne bola pretkaná nejednotnými rozhodnutiami, ktoré sa zdali byť nedômyseľné a následky týchto činov vidíme na Blízkom východe dodnes. Už na začiatku dvadsiatych rokov boli názory, že spôsob židovského sionistického obsadzovania Palestíny na úkor arabského obyvateľstva vyvolá ďalekosiahle negatívne dôsledky.

V roku 1919 vypracovala americká Kingova-Craneova komisia správu o verejnej mienke na Blízkom východe. Jej závery boli, že sionistická imigrácia vo vtedajšom stave vyvolá závažné problémy a mala by sa zredukovať. Taktiež volala po ukončení plánov na vytvorenie židovskej národnej domoviny v Palestíne. V sekcii správy „Zionism“ autori konštatujú, že vytvorenie židovskej národnej domoviny podľa vtedajšieho sionistického programu nie je zlučiteľné s podmienkami stanovenými v Balfourovej deklarácii, teda, že bude vynaložená všetka snaha na vytvorenie židovskej domoviny“ za predpokladu, že nebude podniknuté nič, čo by ohrozilo občianske a náboženské práva existujúcich nežidovských skupín obyvateľstva v Palestíne…“ Sionistická emigrácia podľa ich odporučení mala byť značne obmedzená a projekt vytvoriť prevažne židovský štát v Palestíne by mal byť úplne zrušený.32

 

1 Autori Archi Eretz.cz. Židovská historie (4): Britské mandátní území Palestina. http://archiv.eretz.cz/?p=4866 (cit. 2.2. 2015)

2 GOLDSCHMIDT JR., Arthur. 2002. A Concise History of the Middle East. Westview Press,. s. 267

3 Ibid.

4 Sources in the History of the Modern Middle East. The Treaty of Sevresm August 10, 1920. Houghton Mifflin Company, 2004. s. 136-145

5 JOHNSON, Paul. 1995. Dějiny židovského národa. Rozmluvy. s. 420

6 Ibid.

7 Autori Archi Eretz.cz. Židovská historie (4): Britské mandátní území Palestina. http://archiv.eretz.cz/?p=4866 (cit. 2.2. 2015)

8 The Modern Middle East: A Reader. The Role of Palestinian Peasantry in the Great Revolt (1936-1939), Ted Swedenburg. I. B. Tauris & Co. Ltd., 1993. s. 476

9 Ibid

10 JOHNSON, Paul. 1995. Dějiny židovského národa. Rozmluvy. p 420

11 Biela kniha 12 GOLDSCHMIDT JR., Arthur. 2002. A Concise History of the Middle East. Westview Press. s. 268

13 JOHNSON, Paul. 1995. Dějiny židovského národa. Rozmluvy. s. 424

14 prezident Britskej sionistickej organizácie, vodca Židovskej agentúry (od roku 1929, fungovala ako neoficiálny parlament a zastrešovala židovskú imigráciu do Palestíny a nákup pôdy)

15. Amín al-Ḥusajní bol jeden z organizátorov revolty v roku 1920, bol uväznený a neskôr omilostený, rovnako ako aj členovia židovskej Hagany (napr. Vladimir „Zeev“ Žabotinskij)

16 JOHNSON, Paul. 1995. Dějiny židovského národa. Rozmluvy. s. 422

17 Ibid.

18 Ibid, s. 423

19 JOHNSON, Paul. 1995. Dějiny židovského národa. Rozmluvy. s. 424

20 Churchill v roku 1922 zákaz imigrácie zrušil.

21 JOHNSON, Paul. 1995. Dějiny židovského národa. Rozmluvy. s. 426

22 Ibid. p.427

23 Ibid.

24 GOLDSCHMIDT JR., Arthur. 2002. A Concise History of the Middle East. Westview Press,. s. 271

25 JOHNSON, Paul. 1995. Dějiny židovského národa. Rozmluvy. s. 428

26 Modern Middle East: A Reader. The Role of Palestinian Peasantry in the Great Revolt (1936-1939), Ted Swedenburg. I. B. Tauris & Co. Ltd., 1993. s. 483

27 JOHNSON, Paul. 1995. Dějiny židovského národa. Rozmluvy. s. 428

28 GOLDSCHMIDT JR., Arthur. 2002. A Concise History of the Middle East. Westview Press,. s. 272

29 JOHNSON, Paul. 1995. Dějiny židovského národa. Rozmluvy. s. 428

30 GOLDSCHMIDT JR., Arthur. 2002. A Concise History of the Middle East. Westview Press,. s. 272

31 JOHNSON, Paul. 1995. Dějiny židovského národa. Rozmluvy. s. 428

32 Sources in the History of the Modern Middle East. The American King-Crane Commission Report Summarizes the Popular Ideas of Nationalism in the Middle East, 1919. Houghton Mifflin Company, 2004.s.209

©redakcia svet v preklade

zdroj obrázkov: wikipedia.en

https://svetvpreklade.sk/wp-content/uploads/2015/03/845275_sykes-picotova-dohoda-geo-481x460.jpghttps://svetvpreklade.sk/wp-content/uploads/2015/03/845275_sykes-picotova-dohoda-geo-50x50.jpgadminHistorický krúžokBlízky Východ,islamKeď v roku 1917 generál Allenby dobyl Jeruzalem, len málokto predpokladal aké ďalekosiahle dôsledky bude mať britská a celkovo západná prítomnosť na Blízkom východe. Veľká Británia nastolila na území Palestíny vojenskú vládu, ktorú nahradila po udelení mandátu civilná správa pod vedením vysokého komisára, Žida a sionistu lorda Herberta Samuela.¹ Mapa britského...