Archives for Recenzie
Martin Pyco Rausch: Štyri ročné obdobia /recenzia/
Minulý rok vyšla kuchárska knižka od absolventa hotelovej školy v Bratislave Martina "Pyca" Rauscha, no varila som z nej až tento rok. Našla som v nej recepty podľa vegánskeho vierovyznania, ktoré nie sú technologicky náročné a mali by vyhovovať súčasnej všeobecnej predstave o stravovaní v štyroch ročných obdobiach. Táto predstava však nenapĺňa tunajšie tradičné využitia plodín pri prípravách, pretože ich tvorca siahol na ázijské a stredomorské trhy. Väčšina je však každodenne k dostaniu v niektorých reťazcoch alebo tržniciach, kde sa predávajú čerstvé poľnohospodárske produkty. Tiež ma prekvapil v receptoch výskyt cukru a medu, nie je príliš trendové požívať tento potravinový "jed", za aký ho považujú mnohí dietetici (aj ja). Vyskúšala som rôzne druhy šalátov v ponuke časti Leto. Najviac ma oslovil šalát z tekvice hokkaidó - Tekvicový šalát, nielen inovatívny ale aj výživný Gaštanový šalát bohatý na sacharidy, sladké zemiaky batáty pečené v parmezánovom župane s jogurtovým dipom, vhodné pre konzumentov vyhýbajúcich sa sacharidom, či mliečna ryža s feniklovou buľvou, ktorá pomáha výborne proti neželaným prejavom trávenia. Jedlá sú zostavené s fantáziou hlavne čo sa týka surovín, pochutín a korenín, tepelné procesy sú jednoduché, pozostávajú z jednoduchého varenia a pečenia, resp. nevarenia a nepečenia. To poteší kuchárky a kuchárov, ktorí zápasia o čas. Hlavne výživnejšie šaláty zaženú sacharidový hlad, dodajú…
Slovenská poézia: V hluchom svete Mira Búrana
Miro Búran na súťaži Literárna Senica. autor foto: © Milan Soukup. Miroslav Búran vydal svoju tretiu zbierku básní, v ktorej sa brodí hluchonemým svetom vzťahov, lásky, nelásky aj samoty. No jeho močiar poézie však nie je až tak nebezpečný, v pointe sa z neho zachránený vynoruje. Výborné básne , dá sa im len ťažko niečo vytknúť. Zatiaľ to vyzerá, že sú vrcholkom jeho minimalistickej tvorby. Trošku sa teraz zaryjem pod povrch jeho básnenia a obhliadnem korienky vyživujúce jeho verše. V krátkych básňach väčšinou jednoslohových autor zrkadlí stavy svojho citového sveta. Od slabých prílivov až po úplnú nehybnosť ega. V krásnych básnických obrazoch významovo presne obkresľujúcich pojmy predstavuje situácie v bytí vo dvojici aj sólo, čo je pokračovaním témy v jeho dvoch predošlých zbierkach. Citový svet dvoch, veľmi často v jeho tvorbe negatívne vyladený, sa dá čítať ako neúspešná interakcia, prevažne končiaca ako dialóg hluchých a nemých, odkiaľ zrejme pochádza aj názov zbierky, napríklad v básni Jablková: Prišla natiahla konáre a vtedy z nej odhryzol/striaslo ho/ aj keď mu nechutila/ dokázal prehltnúť. Napriek minimalizácii výrazovej zložky a ešte väčšiemu skráteniu básne v porovnaní s predošlými zbierkami dokáže Miro Búran presne zvoleným výberom slov a fokusovaním na psychologický mikrojav medzi dvoma vytvoriť aj v tak krátkej básni priestor pre pointu. Naplno využíva básnické obrazy modernej poézie všadeprítomné v jeho zbierke, ale dokáže sem-tam vytvoriť aj text celkom od…
Román Skryto v Paříži (recenzia)
Autorka, ktorá bývala v Paríži prvých dvadsať rokov života, sa veľmi dobre zorientovala v požiadavkach na konzumný nenáročný príbeh, v ktorom využila rôzne elementy typické pre tzv. ľahkú literatúru pre ženy. Je tam láska, manželské nešťastie, smrteľná nehoda, nedostatok peňazí, opustenosť, ale napriek tomu pokračujúce priateľstvo zo šťastného obdobia, ktoré drží hlavnú ženskú postavu nad vodou. Život v Paríži ako pozadie a v ňom romantický štýlový dom, ktorý sa stáva útočiskom pre ľudí s vážnymi problémami. V každom prípade to nie sú klasické skrachované existencie, len manželka s deťmi, ktorá ušla z hrdúsiaceho prostredia na americkom Západnom pobreží, iná mladá Američanka tiež gniavená životným štýlom s akútnou diagnózou mentálnej anorexie, z ktorej ju nové životné prostredie možno zachraň ku tomu bohémsky umelecký maliar v tvorivej kríze. Seriózne ťažké situácie, z ktorých by sa mali protagonisti vymotávať len s obtiažami v zmysle bežných reálnych rozmerov, sa tu stávajú elementami stavby deja ako u Rosamunde Pilcherovej, známej tvorkyne romantickej ženskej literatúry. Skutočnými hodnotami tohto príbehu sú psychologické problémy, ktoré autorka vie temer odborne vyberať a stvárňovať. Možno práve preto sa z bežného slaďáku nebadane postupne vynára ľahší psychologický román schopný zaujať a donútiť človeka odložiť ho až po prečítaní poslednej vety. Život v Paríži je tu zrejme príliš zromantizovaný, no ale záleží na tom, aké obrázky zo života si rozprávač vyberá a ako ich zoraďuje. Autorkiným zámerom nebolo napísať druhýkrát „Zabijáka“ (…
Rostas a jeho Archa /recenzia/
Videnie distópie všade, aj za rohom, kde sa stráca racionalita v perspektíve na horizonte, to je pohľad na dnešný svet Tibora Eliota Rostasa. Aby to nebolo jednoduché, tak je to poprekladané aj vlastným mystickým filtrom a táto zmes preteká ešte cez sito myšlienkových konštrukcií Davida Vaughana Ickeho. Icke je v tejto knihe považovaný za vedca, no treba povedať, že táto kniha všetko preháňa. Nie na doraz ako vo vízii apokalypsy v Zjavení apoštola Jána, no len o pár milimetrov, ale zato celoplošne, takže celkový výsledok je intenzívny a drásajúci. Rostasov obľúbený guru Icke je špecialita britských ostrovov. Svoju kariéru gurua začal v jednom vystúpení v televízii, ktoré dostalo podmaz rehotajúceho sa publika a odvtedy mal zrejme problém, aby ho ľudia brali vážne. No k dnešnému dňu sa vypracoval na pána, ktorému sa už nikto v pozadí nesmeje, lebo v chaose, do ktorého patrili donedávna aj mimozemské hadie entity sa ojedinele zablyštia perly ducha. Prejdem však na Tibora Rostasa, ktorý je nadšeným obdivovateľom tohto pána a preberá značnú časť z jeho vnímania súčasnej globalizujúcej sa populácie. Všetky negatívne javy tu boli zhrnuté do jedinej konštrukcie, čo dáva výsledný efekt naozaj silnej a beznádejnej distópie balansujúcej na okraji priepasti, z ktorej len málokto dostane spiatočný tiket. Tretia svetová vojna, apokalypsa, duchovná premena, čo nám to pripomína? Po dvoch tisícročiach zase len…
Mon roi nie je môj kráľ /recenzia/
Film Mon roi Scenáristka Étienne Comar a režisérka Maïwenn rozohrali koncert dvoch rozličných temperamentov a emócií v jednotlivých výstupoch z intímneho života dvoch. Scenár kreoval výrazne rozdielne nátury v časovo dobre vymeraných filmových sekvenciách prerušovaných spomínaním hlavnej hrdinky Tony. Keď sa začína rytmus eskapád a vzťahových surovostí stávať očakávaným, príde prestrih na spomínajúcu hlavnú hrdinku, divák si vydýchne. Turbulentný vzťah s drásavými psychologickými peripetiami pokojnej až flegmatickej právničky, ktorá sa rozhodla dať si urobiť dieťa za každú cenu síce nekončí hneď, ako by sa po rozvodovom procese čakalo, agónia pokračuje kým sa Tony „nepodarí“ dostať sa po zranení na lyžiach do sanatória. Nehoda sa postará o čas na rozmýšľanie. Vzťah, ktorý zabíjal Tonyin partner Georgio systematicky a so stupňujúcim sa cynizmom, nemal šance na prežitie už v prvej štvrtine filmu. No tehotná žena a neskôr matka dojčaťa sa však zubami nechtami držala zámeru zachovať si vzťah a otca pre dieťa. Sú však situácie, keď cieľavedomosť zabíja. Psychofarmaká počas tehotenstva určite zarazia našu domácu diváčku už na začiatku, neočakávaný prepad exekútorov v spoločnom byte či vnútené polygamné chovanie otca dorazia posledné šance na zachovanie manželstva. Psychologický model, ktorého anatómiu temer virtuózne spodobujú herci Emmanuelle Bercot a Vincent Cassel, sa nepodarí udržať pri živote a je otázne, nakoľko pomáha dieťaťu prítomnosť otca vo výchove. Muž na začiatku v roli kráľa skončí v celkom…
5 otázok pre Mira Búrana o jeho Poblúdení
Miroslav Búran, inak talentovaný básnik s vydanými zbierkami básní, znezrady zabŕdol do prózy, v ktorej si všíma vzťahy dospelých-nedospelých tridsiatnikov a snaží sa im nastaviť zrkadlo, ktoré nič neprikrášľuje. V románe Poblúdenie, ktoré v apríli tento rok vyšlo vo vydavateľstve Kicom, jeho pozorovania môžu nútiť čitateľa ku kritickému zamysleniu. Jeho text nie je ani psychologizujúci a analyzujúci, je to len strohý odraz reality súčasných dvadsiatnikov až päťdesiatnikov, ktorí sa neisto prepletajú medzi situáciami, ktoré im podsúva osud. Tieto sa veľmi často menia zo šancí na šťastie na nemotorné vzťahové kotrmelce. Čo naviedlo autora k napísaniu takéhoto textu a iné otázky redakcie poctivo zodpovedal pri príležitosti publikácie jeho románu. 1/SvP: Čo ťa zviedlo k napísaniu Poblúdenia, ktoré si všíma rozdiely v konaní žien pred tehotenstvom a po ňom a zmenu ich postojov a to isté u mužov? Miro Búran: V prvom rade som chcel poukázať na typické vlastnosti dnešných tridsiatnikov, ktorými sú egoizmus či egocentrizmus. Množstvo mužov a žien žije pomerne dlho „ pre seba“, až pokým v ich živote nenastane nejaká zmena. V tomto prípade je ňou nečakané tehotenstvo, či úmrtie v rodine. Napriek spomenutým nedostatkom som sa však snažil naznačiť, že ľudia sú schopní zmeniť sa. Že tehotenstvo a materstvo dokážu úplne potlačiť negatívne vlastnosti žien a mužov, že veci ktoré im dovtedy pripadali dôležité, sú…
Hemingway a jeho Piata kolóna: zahrajú ju druhýkrát v histórii /recenzia/
Budúci týždeň bude v Southwark Playhouse v Londýne hraná po druhýkrát v histórii v Británii hra od Ernesta Hemingwaya Piata kolóna. Prvýkrát ju produkoval Michael Powell na začiatku roka 1944. Hemingway napísal túto hru počas svojej misie v Madride v úlohe vojnového reportéra pre Severoamerickú novinársku alianciu. V tom čase sa odohrávali boje na severe, Madrid bol denne ostreľovaný delostrelectvom a bombardérmi. Bol obkolesený štyrmi kolónami frankistických jednotiek, mesto trpelo ostreľovačmi a sabotérmi, ktorým sa hovorilo piata kolóna. Hra ako taká nebola považovaná za veľké dielo, no fascinuje svojou výpovednou hodnotou o samotnom Hemingwayovi. Zápletka hry je relatívne jednoduchá a točí sa okolo postavy Philipa Rawlingsa, Američana a kontrašpionážneho agenta Kominterny, ktorý opisuje sám seba ako „druhoradého poliša predstierajúceho, že je treťoradým novinárom“. Ústredná téma je konflikt medzi Rawlingsovým poslaním v boji proti Piatej kolóne a jeho želaním byť s Dorothy Bridgesovou, vysokou nápadnou blondínou s nejasnými kontaktami na časopis Cosmopolitan. Vyčerpaný Rawlings, cynický aj romantický, je projekciou samotného Hemingwaya. Má široké ramená a kráča ako gorila, má rád surovú cibuľu, lančmít, čistú whisky a Chopinovu hudbu a píjava v Chicote´s bare. V hre je veľa narážok na jeho manželku Pauline Pfeifferovú. Hra sa začína v hoteli Florida obývanom rôznymi bezpečnostnými silami. Florida bývala v skutočnosti v Madride a tu…
Čo odporučiť na čítanie – Mysli ako Zuckerberg /recenzia/
Vízia o prepojení ľudstva zrodená v Zuckerbergovej hlave sa pretvorila do funkčnej komunikačnej siete, bez ktorej dnes nehodno čosi začínať. Každý nový obchodný, sociálny a kultúrny projekt sa bez stránky na Facebooku považuje za polomŕtvy. Knižka viac motivačná ako budujúca kult osobnosti vznikla na klávesnici pod prstami priekopníčky sociálnych inovácií vo firme Intel. Ekaterina Walterová napísala výborne štylizované informačné dielo o úspechu mladého Zuckerberga, no nielen to. Ako odborníčka na marketing v podnikaní dokázala identifikovať hlavné nervové uzly a položiť na ne prst, aby presne odmerala hodnotu projektu patriaceho medzi najväčšie "succes story" 21. storočia. Kto sa chce niečo naučiť, či vylepšiť prípadne vychytať posledné muchy na vlastnom projekte, môže si cez pozorné prečítanie tejto knižky pomôcť. Kniha je dosť podrobnou anatómiu zrodu tejto globálnej sociálnej siete a zmysluplným opisom procesu rastu Facebooku. Walterová ako dobre podkutá vo vedení firmy Intel je viac ako kompetentná napísať túto analýzu a predstaviť lídra a jeho cestu za úspechom. Knižka je už dva roky na slovenskom trhu, no ešte sa neocitla v akciových výpredajoch. Drží si svoju cenu vďaka kvalite svojho obsahu. Ekaterina Walter: Mysli jako Zuckerberg - Pět podnikatelských tajemství šéfa firmy Facebook, vydal Management+, rok 2013 ©Ľudmila Balžová-Marešová
S dušou Japonky /recenzia/
Na prvý pohľad vyzerá kniha S dušou Japonky ako jedna z mnohých titulov na pomyselnej poličke „typických ženských románov na jedno použitie“, no opak je pravdou. Kombinácia talentu Kataríny Kopcsányi s príbehom Denisy Ogino je viac ako zaujímavá. Vypísané pero a originálny príbeh sa stretli a vzniklo jedno pekné dielo. Keby to niekto nepochopil z názvu, už obal knihy nasvedčuje tomu, že kniha opisuje japonskú kultúru. A naozaj to tak aj je. Čitateľ sa okrem príbehu dozvie rôzne zaujímavosti z cudzej kultúry. Niektoré informácie nie sú úplne nové, napríklad to, že Japonci pri jedení grgajú a to veľmi radi, keďže je to znak toho, ako im jedlo chutí. V knihe sa ale objavujú zatiaľ nie veľmi verejné informácie, ako napríklad fúkanie si nosa, čo je absolútne tabu. Ak si chcete vyfúkať nos, musíte ísť mimo ľudí, lebo sa to považuje za nehoráznu neslušnosť. Ak by sa vám pri komunikácii s Japoncom zdalo, že ho vaše problémy nezaujímajú, nemusí to tak hneď byť. Sú totiž takí konzervatívni, že vás nechcú ovplyvniť svojim názorom, aby nemuseli prevziať zodpovednosť za následky vášho konania. A toto sú len úlomky zaujímavostí z danej kultúry. (viac…)
Martin Chudík: Cestovný (ne)poriadok
Krst knižky básní v Zichyho paláci na Ventúrskej ulici nemusí byť nutne vydarený event, ale tento bol veľmi elegantne poňatý, bez vnucovania či odfláknutej organizácie. Prostredie to nepokazilo tiež, hoci sa stáva aj také, že v Zichyho paláci bývajú oficiálne a niekedy nudné akcie. (viac…)