Babar Cafe,  foto: skupina básnikov školy Cafe Babar zdroj: http://www.zeitgeist-press.com/about.htm
Babar Cafe,
foto: skupina básnikov školy Cafe Babar zdroj: http://www.zeitgeist-press.com/about.htm

Na začiatku sú predhovory ako úvody do problematiky, ktorou je – ako inak – básnická škola s názvom Cafe Babar. Phil Shoenfelt a Bruce Isaacson sa úspešne popasovali so stručnou a obsažnou informáciou o tom, čo to vlastne je, kde to vzniklo a ako sa to zaradilo. Napríklad do antológií, do barov, do klubov a podobne, no tiež do hláv čitateľov.

Treba konštatovať, že táto knižka je antológiou žijúcich autorov napospol hulákajúcich svoje básne nielen v prefajčenom Cafe Babar v San Franciscu, no tiež v Prahe, kde imigrovala skupinka amerických autoriek aj autorov. Po prečítaní básní zistíme, že len zopár z nich prekročilo svoj tieň a stalo sa osobnosťami v poézii. Hlavne chcem „highlightnúť“ Juliu Vinogradovovú, ktorá tento pelotón predbieha o celú dĺžku svojho poetického koňa.
No napriek tomu sa Babaristi prejavujú ako ťažko prehliadnuteľný element v poézii osemdesiatych a deväťdesiatych rokov 20. storočia. Je to ešte stále škola, ktorá sa utriasa, pretvára a rastie, lebo jej členovia sú ambiciózni americkí hľadači, ktorí si vedia vybojovať svoje miesto pod sanfranciským slnkom.

Dobre, o čo teda v podstate ide? Ide o ich básne, v ktorých hlučí život, problémy, láska, sex, chudoba a celá realita, v ktorej sa zmietajú. Ich poetika, ak vôbec je tu možné hovoriť o nejakej, je dravá, burácajúca pravdu, ktorá skutočne nepohládza dušu, „nepísmenkuje“ a „neláskuje“. Je to chladné nelichotivé zrkadlo často aj poriadne hyperbolizované. U mnohých týchto básnikov nie je však možné hovoriť popri ich typickom „ba(r)barizme“ o prepojení naturalizmu s umením, nejakým presahom do iného vesmíru v básnikovej hlave, alegórii alebo satire či hocijakom konzervatívnom básnickom obraze. V mnohých prípadoch nie sú žiadne básnické obrazy len hrubozrnný život okomentovaný krátkymi riadkami. Títo sú zatiaľ len na čakacej listine umenia, no medzi pieskom sa zaligotali aj diamanty. Je to už spomenutá Julia Vinogradova, Elli Coppola, Laura Conway, Kathleen Wood, Danielle Willis, Sparrow 13 Laughing Wand, Jack Micheline a iní.

Kniha ani nie útla, ani nie zvlášť dobre vybavená fotodokumentáciou, no má úvod idúci k veci a ku tomu profily dvadsiatich autorov. Útržky z ich tvorby možno čítať na bielom papieri (čo zvlášť oceňujem) a predsa je to knižka pomerne lacná. Tých temer sedem eur sa pekne vyníma popri informácii, že zbierku vydala „Maťa“ za prispenia ministerstva kultúry českej republiky. Sú totiž publikácie s podobným financovaním, ktoré sa bez rozpakov doťahujú na dvadsať eur, čo nie je práve pre predaj poézie blahodarný počin.
To, čo ma na tejto antológii najviac zaujalo je už samotný fakt, že vyšla, že na ňu oferoval peniaze štát, hoci je to poézia, ktorá sa v dnešnom úpadku čítanosti číta ešte menej ako ostatné žánre.
A nakoniec sa ešte nezdržím a nasadím trochu karhavejší tón hlasu. Antológia mohla hlavne vyjsť preto, že sa našiel niekto, kto ju zostavil, editoval – Bruce Isaacson – a našiel na to peniaze. Takto vie pekne prosperovať žáner v rámci národnej kultúry… keď má aktívnych organizátorov, nielen individualistov posedávajúcich v rohoch nad vlastnými veršami.

©text Ľudmila Balážová-Marešová
Cafe Babar, 20 současných sanfranciských básníkú, vydavateľtvo MAŤA , 2004 , antológia, editor Bruce Isaacson

https://svetvpreklade.sk/wp-content/uploads/2015/02/BabarCafe-e1425321506502.jpghttps://svetvpreklade.sk/wp-content/uploads/2015/02/BabarCafe-300x300.jpgadminKultúraRecenzieNa začiatku sú predhovory ako úvody do problematiky, ktorou je – ako inak – básnická škola s názvom Cafe Babar. Phil Shoenfelt a Bruce Isaacson sa úspešne popasovali so stručnou a obsažnou informáciou o tom, čo to vlastne je, kde to vzniklo a ako sa to zaradilo. Napríklad do...