Všetci sme vedeli, za čím ideme a čo môže byť
Intervjú s ruským tankistom, ktorý bol spolu so svojim bataliónom odvelený biť sa za Debaľcevo. Článok obsahuje záber na raneného nevhodný pre deti.

Dorži Batomunkuev, 20 rokov, 5. tanková brigáda (Ulan-Ude), vojenská oblasť č. 46108. Povolávací rozkaz, povolaný 25. novembra 2013, v júni 2014 uzavrel zmluvu na tri roky. Osobné číslo 200220, vojenský preukaz 2609999.
Tvár omotaná obväzom, spod neho presakuje krv. Kýpte rúk tiež oviazané. Uši obhoreli.

Viem, že ho ranilo v mieste Logvinovo. Lohvinovo je v hrdle debaľcevského kotla, ktorý ráno 9. februára 2015 vyčistila a zamkla rota specnaza Doneckej ľudovej republiky (na 90% zostavená z Rusov dobrovoľníkov.) Kotol bol uzavretý tak rýchlo, že ukrajinskí vojaci to nezistili načas. V nasledujúcich hodinách vojsko samovyhlásenej DĽR voľne ostreľovalo tanky a autá vychádzajúce z Debaľceva. Tak bol zabitý zástupca veliteľa ATO.
Specnaz odišiel, zaujaté pozície kozáckej domobrany začalo ostrelovať delostrelectvo. Zároveň ukrajinské sily začali organizovať pokus prebiť sa z kotla von. Na udržanie pozícií bol odvelený tankový batalión, niekoľko dní pred tým sa nachádzajúci na území Doneckej oblasti.

Rozprávame sa v Donecku v centre pre popáleniny v oblastnej ústrednej klinike.
„19. februára som vybuchol. V podvečer. 19 je podľa buddhistického kalendára dátum Nového roka. Takže rok sa začal pre mňa ťažko.“ Usmial sa a z úst mu rýchlo vytiekla krv. „ Včera mi tvár omotali obväzom. Celkom sa mi tvár vysušila. Operáciu doteraz nerobia, pretože horšie vydržím prevoz. Keď palcami pohýbem, tiež krv tečie. Dúfam, že do Ruska sa dostanem rýchlo.

Ako vás ranilo?
V tanku. Bola to tanková bitka. Išiel som s tankom do protivníka, ten vybuchol. Zaútočil som na ďalší tank, no ten mal ochranu, dobre zaúčinkovala. Rozbehol sa a skryl v lesnom poraste. Potom sme robili presun na iné miesto. A on na nás vystrelil.

Zvuk bol ohlušujúci – bahno. Otváram oči – mal som oheň pred očami, veľmi prudké svetlo. Počúvam: trrc, trrc, to v náloži vybuchuje strelný prach. Otváram prielez tanku, no otvoriť nemôžem. Rozmýšľam nad jediným: koniec, zomriem. Rozmýšľam: je toto všetko? Prežil som dvadsať rokov – a to je všetko? Potom zrazu v hlave obrana. Pohýbal som sa – hýbať sa môžem, znamená, že som živý. Živý – znamená, že treba vyliezť.

Ešte raz skúsil otvoriť príklop. Otvoril sa. Sám vyliezol z tanku, spadol z neho – a začal sa kotúľať, aby udusil oheň. Uvidel trochu snehu – liezol k nemu. Kotúľal sa, zarýval sa. Cítim, celá tvár horí, prilba s vysielačkou horí, rukami snímam prilbu, pozerám spolu s prilbou mi zliezla z rúk aj koža. Potom som uhasil ruky, začal som sa hýbať, ďalší sneh hľadať. Potom prišla BMI, šofér vybehol: „Bratu, bratu, poď sem.“ Pozerám, má červený požiarny balón. Zahasil ma, bežím k nemu. Kričí: Ľahni, ľahni, a ľahol si aj on na mňa a tak ma ešte zahasil. Veliteľ pechotnej čaty vybral nosidlá – presne si spomínam, a hneď ma naložili na BMP. Prebojovali sme sa a odišli odtiaľ. Potom ma preniesli na tank, na ňom sme došli do nejakej dediny. Tam mi nejaký mužík čosi hovoril, rozprával sa so mnou. Potom sme došli do Gorlovky. V Gorlovke ma umiestnili do lazaretu, pokiaľ si spomínam. Ráno ma potom priviezli sem, do Donecka. Prebral som sa z bezvedomia od hladu. Prebral som sa 20-teho. No, ako mohli, nakŕmili.
Cesta.

Ako ste sa dostali sem?
Narukoval som 25. novembra 2013. Dobrovoľne som sa prihlásil. Sem posielali len žoldnierov so zmluvami, prišiel som do Rostova ako budúci vojak na dobu určitú. Ako budúci vojak som mal dobré výsledky, zo streleckej aj fyzickej prípravy. Prihlásil som sa v Čite, tam som prešiel kurzom, a v časti Ulan-Ude som sa rozhodol zostať na zmluvu. V júni som napísal hlásenie so žiadosťou. Dostal som sa do druhého bataliónu. Ale druhý batalión vždy v prípade vojny ako prvý transport odchádza, v každej časti armády je taká jednotka. V našom batalióne boli kontraktéri, no v základnom boli na povolávací rozkaz. No začiatkom jesene začali zbierať kontraktérov zo všetkých bataliónov. U nás z kontraktérov nestačilo urobiť tankový batalión, preto k nám poslali ešte kontraktérov z mesta Kjachta. Zoznámili sme sa a poslali nás do transportu.

Moja povinná vojenská služba sa končila 27. novembra. Do Rostova sme prišli v októbri, preto som bol vo výkone povinnej služby. Tak kontrakt sa mi začal už tam. Sme piata tanková brigáda.
-Neodišiel ste z armády?
Nie, zostal som.
-Išli ste na cvičenie?
Povedali nám, že na cvičenie, no vedeli sme, kam ideme. Všetci sme vedeli, kam ideme. Už som bol morálne aj psychicky pripravený, že sa ide na Ukrajinu. Tanky sme zafarbili už v Ulan-Ude. Priamo na vagóne vlaku. Zafarbili sme čísla, aj odznak gardy. Nášivky z uniformy sme si tu dávali dolu, keď sme prišli na polygón. Všetko dolu – kvôli maskovaniu. Pasporty sme nechali na vojenskom oddieli, vojenskú knižku na polygóne.
Boli sme mladí chlapci. Niekto mal už rok služby v kontrakte za sebou, niekto už aj 20 rokov. Hovorili: nepočúvajte velenie, ideme strieľať „chochlov“.

Všeobecne, išlo mnoho ešalónov. Všetci nocovali u nás v kasárňach. Pred nami tu boli chlapci zo specnazu z Chabarovska, z rôznych miest, len z východu. Jeden za druhým, rozumiete? Každý deň. Náš ešalón išiel ako piaty, 25. alebo 27. októbra.
Prekladová rampa bola v Matvejevom Kurgane. Z Ulan-Ude sa jazdilo 10 dní. Čím bližšie sem, tým viacej ľudí nás vítalo. Mávali rukami, žehnali nám. My všetci sme Buriati. Križujú nás. Smeje sa, krv znova tečie.
Babičky, dedkovia, deti nám žehnali. Babky plakali.
-Aký polygón to bol?
Kuzminský. Tam je mnoho takých polygónov. Stanové mestečká. Jedni prišli, iní odišli. Predošlé ešalóny sa tam stretali. Kantemirovska brigáda z Podmoskovia prišla po nás. Mali paradesantné jednotky a jednu tankovú rotu neveľmi početnú. A náš tankový batalión mal 31 tankov. S tým sa už dá niečo vážne zrobiť.
-Bolo možné odísť?
-Možno bolo. Nikto nikoho nenútil. Boli aj takí, čo ešte v Ulan-Ude vystúpili, keď zacítili spáleninu. Jeden dôstojník odriekol.
-Hlásenia bolo treba písať?
Neviem. Ja som neodstúpil. Aj v Rostove boli takí, čo odstúpili. V našom batalióne bol jeden. Váňa Romanov. Po kurze sme spolu slúžili v jednej rote. Bol to človek nízkych priorít. No je fakt, že bolo možné odísť. Prišiel nám podať ruky generálplukovník Surovikin. Prišiel do našej tankovej roty. Toho Ivana zobral so sebou do Novosibirska. Čo je s Romanovom teraz, neviem.
Hovoril Surovikin niečo o Ukrajine, Donecku?
Nič nehovoril. Smeje sa. V našom vlaku počas presunu kolovali rôzne reči.
…a tak ďalej. Burjat Dorži Batomunkuev ešte došiel na Ukrajinu, s celým bataliónom, potom bol vyhlásený prvý stupeň pohotovosti útok, … a teraz leží na posteli a čaká, že ho konečne zoperujú…a krváca. Toto je on:

Burjat Dorži
Jeho dlhé rozprávanie má takýto koniec:
V piatok večer previezli Doržiho a ešte dvoch ranených vojakov z Donecka na vojenský okruh do nemocnice č. 1602 (Rostov na Done, rajón Voenved), kde sa nachádzajú bez zapísania do zoznamu na prijímacom oddelení. Nikto z vedenia vojenskej časti a ministerstva obrany sa nespojil s Doržim, ani s jeho rodinou. Dnes mama Doržiho prišla do v.č. číslo 46108, kde jej oznámili, že Dorži je skutočne v zozname vojakov poslaných z tejto vojenskej časti na Ukrajinu a to znamená, že ministerstvo obrany celkom splní svoju povinnosť voči vojakovi zaplatiť liečenie. „Oni povedali, že sa ho nezriekajú“, hovorí mama. Dorozumievanie Doržiho s jeho rodinou je možné vďaka susedom v dome, ktorí mu umožňujú hovoriť s nimi po telefóne.
Zdroj: Novaja gazeta, Мы все знали, на что идем и что может быть, Елена Костюченко, špeciálny korešpondent
Preklad: redakcia SvP

autor foto: Елена Костюченко

https://svetvpreklade.sk/wp-content/uploads/2014/11/DoneckLuhanskmapa.jpghttps://svetvpreklade.sk/wp-content/uploads/2014/11/DoneckLuhanskmapa-300x300.jpgadminPolitikaĎaleký východ,Rusko,UkrajinaVšetci sme vedeli, za čím ideme a čo môže byť Intervjú s ruským tankistom, ktorý bol spolu so svojim bataliónom odvelený biť sa za Debaľcevo. Článok obsahuje záber na raneného nevhodný pre deti. Dorži Batomunkuev, 20 rokov, 5. tanková brigáda (Ulan-Ude), vojenská oblasť č. 46108. Povolávací rozkaz, povolaný 25. novembra 2013,...