EcoUmberto_Eco_1984
Umberto Eco / rok 1984. Foto: Wikimedia Commons

Týždeň po smrti spisovateľa tak obľúbeného a trvalo sídliaceho v mojej knižnici vydáva talianske vydavateľstvo Nave di Teseo jeho posledné dielo nazvané „Pape Satan Aleppe“. Publikovanie románu bolo pôvodne plánované na máj. Týždeň po Ecovom skone vydá vydavateľský dom 26. februára 2016 jeho posledné dielo, ktoré nemohlo vyjsť v jeho historickom vydavateľstve Bompiani, lebo Eco aj so svojimi kolegami odmietli v ňom publikovať. Vec má politický podtón, keďže vydavateľstvo kúpila Berlusconiho skupina Mondadori. Viacero prestížnych talianskych autorov sa vyjadrilo, že chce chrániť svoju nezávislosť a brániť vydavateľskú diverzitu. Patrí medzi nich nielen Eco, ale aj Sandro Veronesi a iní.

Pape Satan Aleppe, „kroniky tekutej spoločnosti“, je esej, ktorá sa podobá na texty vydávané po roku 2000 v týždenníku L´Espresso, s ktorým Eco spolupracoval. Titul knižky prevzal ri slová nachádzajúce sa na začiatku siedmeho spevu Pekla v Božskej komédii Danteho Alighieriho. Pocit z knihy je vraj dosť mystický, čo poskytuje možnosť jeho viacerých interpretácií.

Pripomeniem tu v základných rysoch jeho curriculum vitae. Narodil sa v kraji Piemont v maloburžoáznej rodine a už v desiatich rokoch veku ho prepadla vášeň k písaniu. Študoval filozofiu na Turínskej univerzite, kde napísal diplomovú prácu o Tomášovi Akvinskom v rokoch 1953-54. V roku 1960 sa stal riaditeľom jednej zbierky filozofických esejí. Od 1966 až do 1970 vyučoval na fakulte architektúry vo Florencii, na Newyorskej univerzite a na fakulte architektúry v Miláne.

V roku 1961 dosiahol titul slobodného docenta estetiky. V roku 1975 sa stal neomylným učiteľom semiotiky na Bolonskej univerzite a publikoval množstvo diel, najvýznamnejšie je Otvorené dielo (Opera aperta) v roku 1965, Diario minimo (1963), Hranice interpretácie (I limiti dell´interpretazione) v roku 1990. Opera aperta je základným kameňom jeho novej teórie v rámci semiotiky, ktorá sa zaoberá výkladom otvoreného diela a jeho medzami interpretácie. Na začiatku svojej kariéry bol asistentom v televízii (1955-1958), potom sa dal na publikovanie.

Zaoberal sa masovou komunikáciou, pričom objavil niekoľko nových tém: gýč a hviezdičky-herečky malej obrazovky. Inšpiroval sa niekoľkými dielami, z ktorých ho oslovili Superman au surhomme (Superman v nadčloveku) (1978) a La Guerre du faux (Vojna klamstiev). Vo svojich výskumoch sa zaoberal novými fenoménmi terajšej civilizácie: futbalom, módou, terorizmom. Jeho prvý román – fikcia V mene ruže v roku 1980 bol svetovým úspechom a sfilmovaná adaptácia v 1986 podobne. Eco v Mene ruže zúročil svoje štúdiá stredovekej kultúry a stvoril knihu, ktorá je napínavá a zároveň vecne nenapadnuteľná. V roku 1988 nadchol aj schaosil mysle sveta tajomným románom Foucaultovo kyvadlo. Paralelne s týmito románmi písal svoje eseje. Stal sa držiteľom titulu doctor honoris causa na štyridsiatich univerzitách v Európe a Amerike.

V 1993 získal titul na Collège de France, kde napísal prácu La quête d’une langue parfaite dans l’histoire de la culture européenne (Pátranie po perfektnom jazyku v európskej histórii kultúry). V roku 2009 Eca pozvali do Louvru ako umelca a vzdali mu česť ako autorovi bestselleru Meno ruže. V roku 2015 dostal cenu Alphonsa Allaisa za súborné dielo. Je to humoristické ocenenie udeľované každoročne v mene známeho francúzskeho spisovateľa, majstra absurdity. Eco zomrel 19. februára vo veku 84 rokov.

©Ľudmila Balážová-Marešová

Umberto Eco a jeho posledná knižka Pape Satan Aleppehttps://svetvpreklade.sk/wp-content/uploads/2016/02/EcoUmberto_Eco_1984-e1456192701372.jpghttps://svetvpreklade.sk/wp-content/uploads/2016/02/EcoUmberto_Eco_1984-e1456192701372.jpgadminKULTÚRALiteratúraTýždeň po smrti spisovateľa tak obľúbeného a trvalo sídliaceho v mojej knižnici vydáva talianske vydavateľstvo Nave di Teseo jeho posledné dielo nazvané 'Pape Satan Aleppe'. Publikovanie románu bolo pôvodne plánované na máj. Týždeň po Ecovom skone vydá vydavateľský dom 26. februára 2016 jeho posledné dielo, ktoré nemohlo vyjsť v...