Príčiny

Vypuknutie občianskej vojny v Španielsku v roku 1936 bolo predzvesťou oveľa väčšej kataklizmy, ktorá začala o tri roky.  Jej príčiny hľadajú niektorí historici až v 19. storočí. No ja sa posuniem do 20. storočia, kedy v 20. rokoch monarchia dostala úder, ktorý ju zdiskreditoval. Preto v roku 1931 vznikla 2. republika, ktorá však prešla v krátkej dobe šiestich rokov do vážnej krízy. Obvykle sa to zdôvodňuje veľkým zaostávaním vo vývoji oproti vtedajšej štandardnej úrovni ekonomických a sociálnych vzťahov západnej  civilizácie.

Vedenie republiky sa snažilo urobiť opatrenia v prospech španielskej buržoázie a zobrať moc z rúk pozemkovej oligarchie, cirkvi a armády. Buržoázia sa zase obávala ľavicového hnutia a tiež bojovala proti madridskému centralizmu. Väčšina spoločnosti v Španielsku bola republikánska a žila v nádeji na moderné zmeny. No dovtedajší realizátori moci v krajine sa jej nechceli vzdať.

V prvej dvojročnici po vzniku republiky bola uzákonená nová ústava, ktorá teoreticky obmedzila moc cirkvi, silu armády a početný stav dôstojníkov.

Boli tiež uzákonené štátoprávne zmeny, keď Katalánsko získalo autonómiu. Uskutočnila sa aj čiastočná pozemková reforma.

Tradičné konzervatívne kruhy však aktívne odporovali, uskutočnili neúspešný pokus o štátny prevrat a aktivizovali sa aj ľavicové politické sily. Zároveň sa začal boj odborárov, pretože ani ľavica nezvládla svoju štátoprávnu úlohu.  Striedali sa vlády, čo viedlo k dezilúzii voličskej základne.

Tak sa podarilo v roku 1933 pravici dostať sa ku kormidlu. Reformy boli celkom odsunuté a v roku 1934 nastúpila k moci Španielska konfederácia autonómnych pravíc (CEDA). Bola to najsilnejšia pravicová klika v krajine a mala výrazné monarchistické smerovanie.

Ľavica a monarchistická pravica  sa nakoniec stretli na uliciach v krvavých zrážkach, kde úradovali privolané marocké koloniálne jednotky a cudzinecká légia. Nasledovalo povstanie baníkov, z ktorého pravica a frankisti urobili prapôvod všetkých argumentov, že ľavica prvá napadla svojou ozbrojenou silou baníkov a ústavný systém.

Vojna – priebeh   

Nakoniec, v roku 1936 sa objavil pokus o vojenský prevrat, čo sa obecne považuje za bezprostrednú príčinu občianskej vojny.

Po príchode CEDA do vlády táto urobila čistku na najvyšších veliteľských postoch armády. Gil Robles ako minister vojny dosadil garnitúru generálov, ktorí neskôr zorganizovali sprisahanie proti pravicovej vláde a aktívne sa zapojili do občianskej vojny na strane frankistov.

Vzniknutý ľudový front zložený z ľavicových síl  išiel do predčasných volieb v roku 1936 nezávisle od doktríny Kominterny. Bol to originálny  jednotný španielsky politický front vzniknutý na území Španielska. Stredoľavý Ľudový front získal vo voľbách 56% kresiel v parlamente.

V parlamente bola však približná rovnováha mandátov pravice a ľavice a kládla na výkony politikov nároky, ktoré neboli schopní zdolávať.

Po voľbách tak pokračovala vlna násilia, vrážd uskutočnených falangistami a tradičnými pravičiarmi.

Ľavicové sily boli tiež rovnako brutálne, k čomu prispeli anarchisti, socialisti a milície zostavené z nich.

Pouličný teror kulminoval a destabilizoval krajinu. Toto zapríčinilo, že dôstojníci konšpirovali proti štátu a naplánovali prevrat.

Situáciu zamotala ešte štrajková aktivita roľníkov, ktorých však tiež burcovali do boja anarchisti a socialisti z odborov.

Vojenské entré urobila pravica po zavraždení jedného svojho monarchistického poslanca Josého Calva Sotela.

Vojna nebola naplánovaná ale živelná. Jej cieľom bolo rozhodnúť, či nový režim bude ľavicový alebo krajne pravicový. I keď  zúčastnení manipulátori v pozadí neverili, že v krajine by mohol prísť k moci komunizmus, propagandistická rétorika zhoršila svojím falošným pokrikom proti údajným komunistom situáciu, ktorá eskalovala, no nielen kvôli tomu.

Pravica si veľmi rýchle presadila verziu vojenskej diktatúry, do ktorej neskôr vstupovali zahraničné silové zložky.

Tábor frankistických generálov bol zafarbený v národných farbách, jeho režim bol riadený vzbúrencami, no jeho súčasťou sa nestali  falangisti – španielski fašisti. Fašizmus a frankizmus, ktorý si propaganda vtedy navzájom spojila, neboli prepojení. Generál Franco sa snažil falangu odsunúť z bojového aj politického poľa tak, že v apríli 1937 ju preskupil do novej politickej strany „ Španielska tradicionalistická falanga“. Tým si podriadil civilný politický sektor a poistil si bezpečnosť svojho tyla.

Tieto fakty naznačujú, že Franco nebol fašistického zmýšľania, len sa snažil neutralizovať túto skupinu, aby mu nebránila v nástupe k moci.

Na strane republikánov tiež boli kontroverzie čo sa týkalo politických ideológií a konštrukcií.  Vláda v roku 1936 po vzbure generálov vyzbrojila pracujúcich. Patrili medzi nich aj krajní socialisti, anarchisti a členovia POUM a títo všetci odpovedali revolučným štýlom na aktivity pravice.

Znamenalo to ďalšiu eskaláciu násilia. V Katalánsku prebehla lokálna občianska vojna. Do priebehu vývoja vstúpila externá sila ruských komunistov, ktorá sa pripojila k republikánom.

Tu nastáva zmena vývoja, kedy do nepokojov vstupujú zahraničné politické záujmy, ktoré sa zachovali rozporuplne a v snahe zabrániť vojne posielali do Španielska legionárov a rôznych vojenských inštruktorov.

V Európe vznikla tripolárna záujmová politika, britsko-francúzska skupina proti nemecko-talianskej a osobitný tábor Sovietov.

Vládna republikánska strana v konflikte degradovala a stratila dôveru voličov. Jej konanie smerovalo ku vytvoreniu armády namiesto milícií a odstráneniu nepriateľov vo svojom tyle, čo sa jej aj podarilo, no voličská základňa už bola infikovaná pochybnosťami.

Predlžovanie vojny bolo zapríčinené hlavne vstupom zahraničných záujmov  do priestoru občianskych nepokojov. Briti mali najväčšie ekonomické záujmy v Španielsku a rozhodli sa pridať na stranu generála Franca, ktorý sa im zdal byť schopnejší uskutočniť reformy a nastoliť poriadok.

Fašistické sfarbenie strany pravice hlavne zdôrazňovali Sovietsky zväz a Kominterna, ktorá bola ním celkom ovládaná. Vďaka nim nastal po celej Európe nelegálny odchod mnohých dobrovoľných legionárov do Španielskej vojny volaných vysielaním španielskeho rádia či verbovaním Stalinovej partaje.

Títo dobrovoľníci vytvorili 5 interbrigád, ktoré boli riadené Kominternou. Bolo v nich 35 tisíc dobrovoľníkov. Stali sa z nich elitné vojenské sily, ktoré mali na fronte pozície v najohrozenejších úsekoch. No preto mali aj najvyššie straty. Vláda ich v septembri 1938 stiahla z bojov kvôli propagandistickým a diplomatickým dôvodom.

 Koniec a následky

Franco_1940Franco dostal úver od amerického TEXACA a nákladné autá od Fordových závodov a ich objem dodávok bol bezkonkurenčne vysoký. Frankisti však vedeli aj využívať svoje zdroje oveľa premyslenejšie ako ľavicové uskupenie.

Vládna zóna bola dezorganizovaná a priemyselná výroba vplyvom revolučného vrenia znížená. Zásah utrpelo aj poľnohospodárstvo. Nastala inflácia a hlad a úpadok morálky v radoch republikánov.

V oblasti tajných služieb sa lepšie činili nemeckí a talianski špióni v prospech frankistov než NKVD a GRU v prospech republikánov. Ruskí špecialisti vniesli do radov ľavice rôzne chaotické ideologické názory a nepracovali ako rozviedka ale ako politická polícia.

V Madride nastal teror, ktorý pôsobil protistojne voči záujmom vládnej strany. Kulminácia krutostí  bola v prvých mesiacoch vojny na oboch stranách. Ľud podľahol nenávisti voči cirkvi a vyvádzali komandá smrti.

Všetko toto využili frankisti vo svojej antipropagande.

Koniec vojny sa datuje na 1. apríl 1939, keď frankisti  dobyli obkľúčený Madrid  po dvoch rokoch aktívnych bojov na rieke Ebro, pri Terueli, v Katalánsku a iných mestách. Zlom v neprospech vládnej strany nastal v bitke o Teruel a nakoniec morálku armády podkopala Mníchovská dohoda.

V roku 1936, 29. septembra, generál Francisco Franco získal od Výboru národnej obrany v Salamanke veliacu funkciu na všetkých ovládaných územiach a prijal neskôr titul generalissimus. Tým sa stal vládcom frankistickej zóny v Španielsku a po porazení vládnej armády španielskym diktátorom.

Vlády Francúzska a Spojeného kráľovstva uznali už po porážke Katalánska Francov režim ako prvé.

V Španielsku nastal teror zameraný proti účastníkom tábora vládnych síl, boli založené koncentračné tábory. Franco vládol formou diktatúry až do nastolenia monarchie, ktorá pretrváva dodnes.

©Ľudmila Balážová-Marešová

zdroje: Wikipédia, Historická revue č. 6/2016, foto: Franco, Guernica – Wikipedia

 

 

Save

Save

Save

Španielska občianska vojna 1936https://svetvpreklade.sk/wp-content/uploads/2016/07/GuernicaFoto-e1468081086722.jpghttps://svetvpreklade.sk/wp-content/uploads/2016/07/GuernicaFoto-e1468081086722.jpgadminHistorický krúžokhistorickéPríčiny Vypuknutie občianskej vojny v Španielsku v roku 1936 bolo predzvesťou oveľa väčšej kataklizmy, ktorá začala o tri roky.  Jej príčiny hľadajú niektorí historici až v 19. storočí. No ja sa posuniem do 20. storočia, kedy v 20. rokoch monarchia dostala úder, ktorý ju zdiskreditoval. Preto v roku 1931 vznikla 2. republika, ktorá však prešla...