Úvod
Rím narastajúci z mestského štátu na ríšu, prichádzal do kontaktu so stále novými civilizáciami. Nebolo ľahké vychádzať s každým po dobrom, zvlášť, keď si rímske légie nové územia veľmi často vybojovali. Obdobie neskorej republiky je zároveň zmenou poriadku. Systém riadenia, ktorý fungoval pre mestský štát, sa stával čoraz menej pružným a práve snaha o zmenu vládnutia nakoniec zabila republiku. Po tom, čo Rím dobyl Kartágo a Grécko spolu s ďalšími územiami, presunuli sa hranice na všetky smery. Nepriateľom však nečelil len na hraniciach, ale aj vo vnútri štátu. Občianske nepokoje či ozbrojené konflikty medzi jednotlivými vrstvami obyvateľstva sa nevyhli pravdepodobne žiadnemu štátu, ktorý dosiahol veľkú rozlohu.

Numídia
Po porážke Kartága sa oblasť tohto mesta dostala pod správu Ríma, spolu s jeho kolóniami. Po smrti kráľa, ktorý bol spojencom Rimanov, bola od Kartága neďaleká Numídia (dnešné Alžírsko a malá časť Tuniska) rozdelená medzi troch vládcov.

Jugurta - minca z 1. storočia pred n.l.
Jugurta – minca z 1. storočia pred n.l. foto: Wikimedia Commons

Najkrutejší z nich, Jugurta, neváhal jedného zo súperov zabiť a druhého vyhnať z krajiny. Rimania zasiahli a chceli dosiahnuť rozdelenie Numídie medzi Jugurtu a ďalšieho vládcu. Jugurta však podplatil Rimanov, ktorí mu následne pridelili dôležitejšiu a silnejšiu polovicu krajiny. Onedlho sa Jugurta rozhodol dobyť celú krajinu a keď znovu zasiahli Rimania, on ich opäť podplatil. Celá Numídia sa tak dostala do rúk vládcu, ktorému neboli cudzie vraždy, podplácanie či rozličné formy mučenia.

Rím však vyhlásil Numídii vojnu a spočiatku sa Rimanom aj darilo, ale Jugurta opätovne uspel v podplácaní rímskeho vojvodcu. Senát ho predvolal do Ríma na výsluch, ale ten, poznajúc systém, podplatil kľúčových tribúnov ľudu. Rimania sa tak nedozvedeli vôbec nič ani v samotnom Ríme. Po svojom návrate Jugurta rímsku armádu porazil, no viac peniazmi ako silou zbraní. Požiadal o svoje uznanie ako vládcu Numídie, čo rímsky senát odmietol. Po ďalších bojoch bol Jugurta zradený a znovu sa dostal do Ríma, tentoraz v reťaziach.

Pridlhá vojna s Numídiou odštartovala zásadné zmeny tak v légiách, v ktorých mohli dovtedy bojovať len ľudia s majetkom (a tak tí, čo nemali vôbec nič, nemohli bojovať a Rím bol vojensky slabý, zatiaľ čo vojaci sa nemohli starať o svoje pozemky), ako aj v najvyššej politike. Na čelo sa dostali dve osoby, ktoré sa pričinili o pád Jugurthu a zároveň sa otvorene nenávideli. Obdobie rímskych občianskych vojen začali diktátori Marius a Sulla.

Rimania
Občianske vojny sú v histórií zaznamenávané ako obzvlášť krvavé a často vedúce k úplnému zániku. Práve občianske vojny spôsobili zánik ríše Inkov či Juhoslávie a spôsobujú konflikty vo svete. Typickými príkladmi sú Rwanda, Sudán, Kambodža, Líbya, Ukrajina a mnohé ďalšie. Rím sa tomu tiež nevyhol.

K prvému veľkému konfliktu medzi Rimanmi a Rimanmi došlo za diktátora Sullu (Lucius Cornelius Sulla Felix), ktorý odmietol vrátiť svoju plnú moc a šialeným spôsobom robil všetko, aby si ju udržal. Porušil pravidlá pri menovaní diktátorov a nemal pri tom problém dvakrát tiahnuť na Rím. Jeho protivník Gaius Marius túžil po samovláde rovnako a výsledkom boli neustále boje. Bol to však Sulla, kto vyhlásil tzv. proskripcie. Ktokoľvek, kto sa ocitol na zozname Sullových nepriateľov, mohol byť akýmkoľvek spôsobom zavraždený a ich majetok sa následne delil medzi vrahov a štátnu pokladnicu. Tento systém umožnil z niektorých bohatých ľudí vytvoriť novú elitu. Po smrti Maria a Sullu sa postupne vytvoril triumvirát, vláda troch nových vládcov. K moci sa dostali Crassus  (Marcus Licinius Crassus), ktorý sa stal najbohatším Rimanom vďaka Sullovým zoznamom, Pompeius  (Gnaeus Pompeius Magnus ) a šikovný diplomat Julius Caesar (Gaius Iulius Caesar). Kým bola ich moc v relatívnej rovnováhe, vládol mier. Po Crassovej smrti sa však začal boj o moc medzi Caesarom a Pompeiom, ktorý prebiehal v celej ríši. Počas svojej krátkej vlády sa Caesar pokúsil o vojenské výboje, ktoré však nestihol dokončiť. Mnohé z jeho projektov uviedli do praxe až jeho nástupcovia. Caesar zomrel v roku 44 pred n. l. a pohon na jeho vrahov spôsobil ďalšiu občiansku vojnu i ďalší triumvirát.

cisár Caesar Augustus foto: ikimedia Commons
cisár Caesar Augustus
foto: Wikimedia Commons

Víťazom tejto vojny bol jeho prasynovec Octavianus ( imperator Caesar Augustus ), ktorý sa po porazení svojho hlavného konkurenta Marka Antonia stal prvým rímskym cisárom. Rimania tak približne za päťdesiat rokov zažili osem diktátorov a výsledkom rozličných vojen bolo premenenie republikánskeho zriadenia na vládu jediného zástupcu ľudu, rímskeho diktátora a neskôr cisára.

Otroci
Starovek je prechodom medzi prvotnopospolnou (pravek) a feudálnou (stredovek) spoločnosťou. Príznačnou vlastnosťou staroveku je v prvom rade používanie otrokov. K otrokom sa správali rozličné civilizácie s rôznorodým rešpektom, pričom najhoršie podmienky mali otroci práve v Ríme. Ťažká práca, bezohľadné zaobchádzanie, okamžitá nahraditeľnosť a taktiež ich smrť pre pobavenie rímskeho ľudu.

Po tom, čo Kartáginci opustili Sicíliu, začali sa na nej vo veľkom stavať rímske veľkostatky, produkujúce lacné obilie. Na túto prácu bolo samozrejme potrebné obrovské množstvo otrokov a tak je práve Sicília miesto, kde začali prvé vážne konflikty medzi otrokmi a Rimanmi. Skutočná pohroma pre Rím sa však začala v meste Kápua, južne od Ríma. Spartakus, jeden z gladiátorov, prehovoril ostatných, aby namiesto istej smrti v aréne riskovali svoj život pri úteku na slobodu.

Malá skupina otrokov sa dostala ku zbraniam a podarilo sa im ujsť z mesta. Začali sa k nim pridávať iní otroci, ktorí však nemali bojový výcvik. Spartakus a ostatní gladiátori ich začali učiť bojovať. Nemali na to však priveľa zbraní a hlavne času, pretože ich už zanedlho začali naháňať rímske milície. Spartakus mal šťastie, pretože väčšina légií bola vo vojnách na západe a na východe a malé rímske milície neboli veľkým problémom.

Spartacus_statue_by_Denis_Foyatier
Mramorový Spartakus na nádvorí Louvru. foto: Wikimedia Commons

Otroci boli obliehaní v blízkosti sopky Vezuv, odkiaľ sa však prebili až do rímskeho tábora a pri nečakanom útoku získali zásoby. Ich ďalšie smerovanie bolo na sever, do Galie, pričom cestou rozbili akékoľvek rímske sily, ktoré sa im postavili do cesty. Pod Alpami sa však rozhodli pre pochod na juh, na Sicíliu.

Darmo čakali na pomoc od pirátov, ktorí ich mali previezť na ostrov Sicília. Marcus Licinius Crassus, najväčší boháč Ríma, sa postaral o vytvorenie silnej armády a dokázal doslovne odrezať otrokov od zvyšku apeninského poloostrova. Len za cenu obrovských strát sa niektorým otrokom podarilo uniknúť. Zoslabená armáda otrokov sa navyše rozdelila, čo Rimania využili. Spartakus zomrel v poslednej bitke, kde podľa legendy bojoval tak ako v každej bitke v prvom rade. Cieľom povstania nebolo ukončenie otroctva v Ríme alebo dobytie niektorého mesta, len návrat do vlasti. To, že sa Spartakovi podarilo po väčšinu cesty udržať jeho armádu zloženú z najrôznejších národností pohromade, vysvetľujú jeho predošlé skúsenosti s vedením vojny. Pokračovanie – Nepriatelia Ríma 3. časť

Predošlý diel: Nepriatelia Ríma 1. časť seriálu

©text: Stanislav ´Elvenisko´ Hoferek

editor textu: Svet v preklade.sk

Nepriatelia Ríma: Neskorá republika -2. časť seriáluhttps://svetvpreklade.sk/wp-content/uploads/2015/10/Spartacus_statue_by_Denis_Foyatier-e1445161603472.jpghttps://svetvpreklade.sk/wp-content/uploads/2015/10/Spartacus_statue_by_Denis_Foyatier-e1445161603472.jpgadminHistorický krúžokBlízky Východ,historické,TalianskoÚvod Rím narastajúci z mestského štátu na ríšu, prichádzal do kontaktu so stále novými civilizáciami. Nebolo ľahké vychádzať s každým po dobrom, zvlášť, keď si rímske légie nové územia veľmi často vybojovali. Obdobie neskorej republiky je zároveň zmenou poriadku. Systém riadenia, ktorý fungoval pre mestský štát, sa stával čoraz menej...