Historická udalosť, ktorá značne pozdvihla bojovú morálku kresťanov vo vojne proti Osmanskej ríši, bola námorná bitka pri ostrove Lepanto (turecky: İnebahtı) (grécky: Naupaktos).


To, čo predchádzalo a spôsobilo stret dvoch loďstiev o sile viac ako dvesto galér a galeás na každej strane, bola dominancia tureckej námornej sily pozdĺž obidvoch strán Stredozemného mora. Táto absolútna nadvláda sultánových lodí bola zabezpečovaná nielen oficiálnou flotilou ale aj islamskými pirátmi a korzármi. Situácia na mori a jeho pobreží dospela do fázy, kedy bolo celkom ochromené námorné obchodovanie kresťanskej Európy. Nakoniec si flotila Selima II. trúfla zaútočiť aj na baštu kresťanov na Cypre, ktorý bol benátskou kolóniou. Pápež Pius V. si uvedomil vzniknuté nebezpečenstvo, lebo cesta do Ríma zostala nechránená a osmanská flotila disponovala veľkou silou lodí a nespornými bojovými skúsenosťami.
Preto sa v roku 1570 pod jeho berlou spojili južné štáty Európy do kresťanskej ligy pod názvom Svätá liga. Tak sa stalo, že v roku 1571, 7. októbra, bola Benátska republika a jej spojenci Vatikán a pápežské štáty Itálie, Španielske kráľovstvo, Janovská republika, veľkovojvodstvo Toskánsko, vojvodstvo Savojsko a vojvodstvo Urbino nasledovnaní Rádom maltézskych rytierov a Rádom sv. Lazara schopní poslať do Iónskeho mora bojovú flotilu zostavenú z 200 galér poháňaných veslami, 8 galeás a ďalších 100 pomocných plavidiel. Osmani mali v galérach miernu prevahu, bolo ich 222. Pre Svätú ligu to znamenalo vytvorenie najväčšej námornej sily v dejinách kresťanstva.
Kresťania mali na svojej strane výhodu technologickej inovácie, keď nalodili väčšie množstvo delostreleckej techniky a kvalitnejšej ako mali Osmani. Galeásy, čo boli pôvodne obchodné lode teraz vyzbrojené kanónmi na prednej, zadnej a bočných palubách, znamenali veľkú výhodu hlavne kvôli pohyblivému ukotveniu diel a väčším rážam, čím sa enormne zvýšila ich palebná sila. Kartáčové strely namiesto obyčajných delových gúľ spôsobovali podstatne vyššie straty.

Výhoda bola aj vo veslároch, ktorí z veľkej väčšiny pozostávali zo slobodných občanov Benátskej republiky s právom nosiť zbraň, zatiaľčo osmanská sila disponovala na miestach veslárov len kresťanskými otrokmi. Slobodní občania mali na rozdiel od otrokov silnú motiváciu bojovať a boli platnými bojovníkmi aj pri dobývaní lode protivníka.

Na miesto bitky v Patraskom zálive na západe od gréckeho pobrežia sa priplavili flotila Osmanov zo svojej námornej základne na ostrove Lepanto a spojené námorné sily „Svätej ligy“ z prístavu Messina na Sicílii. Lode boli poháňané živou silou veslárov a bitka pri Lepante sa stala zároveň s jej významom pre Európu aj poslednou historickou námornou bitkou, v ktorej bojovali lode s veslármi.

Bojová línia lodí oboch strán smerovala kolmo na pobrežie. Na severe bola rozmiestnená bojová línia lodí Svätej ligy. Smerom od pobrežia to bolo ľavé krídlo pod velením Benátčana admirála Barbariga so svojím proťajškom Osmanom Siroccom, inak Čuluk Bejom, v strede s vlajkovou loďou boli Sebastiano Venier – budúci benátský dóža, Španiel Don Juan de Austria a Marco Antonio Colonna. Na pravom krídle, ktoré sa oneskorene stavalo do bojovej pozície a preto nemalo dobre rozvinutú líniu galér, velil Gian Andrea Doria. Mladý Juan d´Austria (24), nemanželský syn španielskeho kráľa Karola V., velil loďstvu prvý krát vo svojom živote.

Ťažko vyzbrojené galeasy kresťanskej flotily v prvej línii narobili kanonádou vážne škody nepripravenému loďstvu Osmanov a celkom rozbili hlavnú bojovú líniu protivníka. Doria mal oproti sebe Osmana Uliča Aliho, korý sa snažil o kliešťový obchvat južného krídla, no záložná línia lodí mu v tom zabránila.

Osmanov viedol skúsený námorník a korzár Müezzinzade Ali Paša na vlajkovej lodi Sultana. Centrum boja sa sústredilo na vlajkové lode Sultana Aliho Pašu a Real Juana d´Austria. Bojovalo sa na palubách lodí a počas bitky bol Ali Paša trafený do hlavy guľkou z muškety. Potom už ľahšie dobýjali vojaci Svätej ligy Sultanu, na ktorej vztýčili svoju vlajku. Južné krídlo sa vzdalo boja a niekoľko lodí pod velením Uliča Aliho uniklo zo zálivu Patras a odplávalo do osmanských prístavov.
Bitka skončila okolo štvrtej poobede. Osmani prišli až o dvesto galér oproti strate 20 galér na strane Svätej ligy. Padlo 13 000 kresťanských bojovníkov, čo bola obrovská strata, na strane Osmanov straty osôb nie sú známe. Svätá liga si však kompenzovala padlých oslobodením kresťanských otrokov z osmanských galér.

Táto bitka priniesla zdrvujúce víťazstvo Svätej lige, ktorá však v ďalšom postupe nebola schopná využiť strategické výhody z neho plynúce. Hlavne sa nevedela opätovne zjednotiť. Osmani do pol roka dokázali obnoviť svoju flotilu, ktorá pokračovala v dobýjaní miest a štátov na pobreží severnej Afriky.
Bitka pri Lepante však nakoniec ukázala kresťanskej Európe, že Osmanská ríša sa dá poraziť a v ďalšom vývoji oblasti Stredozemného mora bolo badať spomalenie expandovania Otomanskej ríše.
Víťazstvo tiež znamenalo začiatok trendu v bojových technikách, kedy Európania začali dobýjať úspechy vďaka nepomerne pokročilejšiemu technickému rozvoju, ktorý v budúcich storočiach sústavne akceleroval až dodnes.

Bitka pri LepanteEnwikiZdroje: Historická revue, foto:wikipedia.en

Námorná bitka pri Lepantehttps://svetvpreklade.sk/wp-content/uploads/2015/07/Bitka-pri-LepanteEnwiki.jpghttps://svetvpreklade.sk/wp-content/uploads/2015/07/Bitka-pri-LepanteEnwiki.jpgadminHistorický krúžokhistorickéHistorická udalosť, ktorá značne pozdvihla bojovú morálku kresťanov vo vojne proti Osmanskej ríši, bola námorná bitka pri ostrove Lepanto (turecky: İnebahtı) (grécky: Naupaktos). To, čo predchádzalo a spôsobilo stret dvoch loďstiev o sile viac ako dvesto galér a galeás na každej strane, bola dominancia tureckej námornej sily pozdĺž obidvoch strán...