Faltanova2Úspešná slovenská spisovateľka, matka a žurnalistka Kristína Falťanová má vo svete slovenskej literatúry svoje pevné miesto. Prispieva do úspešného ženského magazínu a popritom stíha písať knihy. Titul Kým nás dieťa nerozdelí je medzi čitateľmi veľmi obľúbený, možno k tomu prispel aj fakt, že ho písala s Marekom Mittašom. Niečo viac nám prezradila v nasledujúcom rozhovore.

Si autorkou mnohých titulov, kedy sa u teba začal prvý raz prejavovať záujem o písanie?

Tuším išlo v prvom momente o povinnosť písať slohové práce do školy. Tá sa rozšírila na písanie úvah, opisov a iných literárnych prác aj pre spolužiakov a kamarátov… Následné pochvaly zo strany pedagógov do mňa vložili prvé, ale poriadne pevné základy pre moju, predpokladám, doživotnú záľubu.

Vo finále to bola hlavne zásadovosť a sľub, ktorý som dala sebe aj okoliu. Vždy som tvrdila, že svoju knihu napíšem na materskej dovolenke. Pár mesiacov po narodení syna som sa do toho teda pustila. „Zárodok“ v mojej hlave však vznikol podstatne skôr. Mala som tuším 8 rokov. Nosila som okuliare. Spolužiak ma preto oslovoval Krista Bendová. S plačom som sa vyžalovala mame. Ona ma, pravdaže, povzbudila tým, že spomínaným oslovením mi chlapec vlastne obrovsky lichotí. Nuž, a môj otec tiež nie je bez „viny“. Aj on má podiel na tom, že prvá kniha skutočne vznikla. Odkedy som začala pracovať v médiách, neustále sa ma pýtal: „Už si začala písať knihu?“ Jedného dňa som odpovedala: „Áno.“  Rodičovská dôvera v moje schopnosti bola veľmi inšpiratívna a povzbudzujúca…

Veľa autorov hovorí, že nevedia určiť, ktorú zo svojich kníh majú najradšej. Je to u teba rovnaké alebo máš titul, na ktorý si najviac hrdá?

Ten, kto knižné rodičovstvo prirovnal k tomu skutočnému, to veľmi vystihol. Nedá sa vybrať jedna, ktorú by som mala najradšej, ktorá by bola tá najobľúbenejšia, na ktorú by som bola viac hrdá, ako na inú. Teda, v mojom prípade to nejde. V každej zo svojich kníh som hrdá na niečo iné. Vnímam ich veľmi pocitovo. V každej som totiž s hlavnou hrdinkou prežívala iný príbeh a teda aj iné pocity. Zbožňujem ich všetky.

Čo ťa motivuje k písaniu?

Písanie mi dáva krídla… Možnosť „nahlas“ snívať. Deliť sa o pocity a emócie. Odtajniť všetko, čo mi mozog v zápale tvorby ponúkne. Snažím sa o to, aby moje romány neboli prvoplánové „zaláskované“ príbehy. Práve naopak, vo svojej tvorbe sa snažím pridržiavať „pravidiel života“. Tie sú občas kruto realistické, niekedy prekvapivo náhodné, inokedy zas šialene vášnivé, no tiež podmanivo nežné…

Najnovšie si napísala knihu vo dvojici, spoluautorom je Marek Mittaš. Je písaná z pohľadu ženy a zároveň aj z pohľadu muža. Čím je podľa teba atraktívna pre čitateľov?

Práve tým dvojitým pohľadom. Často pre svoje vlastné emócie nedokážeme vnímať pocity ľudí okolo seba. V ťažkých momentoch o to viac. Knižočka „Kým nás dieťa nerozdelí,“ je veľmi realistická. Založená na skutočných pocitoch ženy, ktorá v istých momentoch až chorobne túži po dieťati a muža, ktorý menej túži a viac premýšľa. Hm… Je ťažké opísať ako chutí šľahačka. Najlepšie to zistíte, ak si do nej namočíte prst a ochutnáte. To treba urobiť aj s našou knihou. Kúpiť, otvoriť a prečítať. Lebo je nemožné jej esenciu dokonale opísať. Stručne: je zábavná, plná lásky, no aj trpkého vytriezvenia…

Mali ste s Marekom aj nejaké nezhody?

Myslím, že nie. Objektívnu argumentáciu za nezhodu nepovažujem. Nekričali sme po sebe, ak sa na to pýtaš ☺ V každom prípade asi polovicu rukopisu sme napísali bez toho, aby sme mali dejovú os. Vedeli sme len to, že chcem smerovať k určitému bodu. Bolo neuveriteľne vzrušujúce napísať svoju kapitolu a následne čakať, ako na ňu bude Marek, teda knižný Dalibor, reagovať, pretože sme nemali vopred dohodnuté, čo bude písať. Popravde, nie raz som zatínali zuby nad mužskými reakciami nad, pre nás ženy, nepochopiteľným mozgovým pochodom, hlavne ak ide o sexuálne záležitosti. Prijatá správa od Mareka však pre mňa bola aj zárukou zábavy, lebo mužský humor je jednoducho nezameniteľný.  Písalo sa mi štandardne, teda dobre. Svoje knižné príbehy potrebujem písať rýchlo. Sadnúť si k nim každý deň a za 3-4 mesiace mať knihu napísanú. Je to hlavne preto, že príbehom potrebujem intenzívne žiť, aby som dokázala verne zachytiť pocity, dialógy a reakcie. V tomto prípade, keďže sme knihu písali dvaja, to išlo o čosi pomalšie (cca 6 mes.). Spoluprácu však hodnotím ako príjemnú. Výsledok je podľa mňa fantastický a mimoriadne autentický. O svojom nápade som bola silno presvedčená už na začiatku.

Okrem písania kníh sa venuješ aj publikovaniu do istého magazínu. Aké sú výhody tejto práce?

Moje skvelé kolegyne, smiech, uvoľnenie, sloboda byť sama sebou, možnosť písať autenticky, stretávať sa s ľuďmi a možnosť prinášať čitateľom skutočné príbehy, skutočných ľudí.

Čo ťa baví najviac na písaní všeobecne? Či už ide o knižné príbehy, alebo články do časopisov.

Verím, že to nevyznie zle, no istý druh moci. Prostredníctvom svojich textov, či už knižných alebo tých z magazínov, sa snažím dodávať ľuďom silu, vieru  a nádej. Či už ide o lásku, vzťahy, nové začiatky, zdravie, plnenie si snov… Ak by som svojím textom pomohla čo i len jednému človeku, má to čo robím obrovský význam. A aby som neklamala, proces kreatívnej tvorby ma udržuje vnútorne živú.

Čo od teba môžeme očakávať najbližšie?

Pracujem na tom, aby som pred letom mohla čitateľom priniesť silný príbeh o viere v samého seba, o tom, ako sa vyrovnať s bolestnou stratou, no a do deja primiešam síce krásny, no poriadne veľký morálny otáznik. Žiaľ alebo našťastie? Srdcu sa rozkázať nedá…

Koľko lások v živote je osudových? Každá, ktorá nás odkloní od pôvodnej trasy alebo len tá, ktorá napriek tomu, že skončí skôr ako začala, na zvyšok života zmení tep nášho srdca a do duše namaľuje spomienky, ktoré nereagujú na tlačidlo delete? Ale! Život občas dáva druhé šance. Aj mojim hlavným hrdinom ju dá. Po 13 rokoch. Ibaže to, že nám niekto vstúpi do života druhýkrát nemusí nevyhnutne znamenať, že v ňom má aj zostať. Je totiž možné, že svojou návštevou nás len prišiel utvrdiť v tom, že to, čo sme tretinu svojho života vnímali ako bolestnú stratu, bolo pre nás v podstate obrovskou výhrou.

Čo by si odkázala čitateľom svetvpreklade.sk?

Mám rada citát od  Walta Disneyho, ktorý hovorí o tom, že keď o niečom vieme snívať, dokážeme to aj urobiť, no a podľa mňa sú naše sny a túžby presne to, čo nás v živote poháňa vpred. Čitateľom teda želám dostatok odhodlania, vnútornej sily a zdravej vytrvalosti na ceste za ich realizáciou.

Milujem čítanie… Som závislá na písaní… Zbožňujem vytvárať príbehy… Som však realistka. I keď rada snívam. Sú tisíce autorov a milióny čitateľov. Dva brehy na sebe dokonale závislé. Mojím obrovským želaním je, aby slová, riadky a myšlienky z mojich príbehov prinášali pocity. Či už sa pri nich bude čitateľ usmievať, alebo plakať. Túžiť či hromžiť a preklínať. Prajem si, aby si moje príbehy zapamätali a uchovali vo svojom vnútri. Aby boli pre nich natoľko silné a obohacujúce v čomkoľvek, čo práve v tej chvíli potrebujú, že v nich budú emócie doznievať ešte dlho po dočítaní.

Spisovateľku Kristínu Falťanovú vyspovedala Annamária ´Mary´ Závodníková

Uložiť

Kristína Falťanová: Písanie mi dáva krídlahttps://svetvpreklade.sk/wp-content/uploads/2016/02/FaltanovaToast-e1454680035886.jpghttps://svetvpreklade.sk/wp-content/uploads/2016/02/FaltanovaToast-e1454680035886.jpgadminKultúraLiteratúra,SlovenskoÚspešná slovenská spisovateľka, matka a žurnalistka Kristína Falťanová má vo svete slovenskej literatúry svoje pevné miesto. Prispieva do úspešného ženského magazínu a popritom stíha písať knihy. Titul Kým nás dieťa nerozdelí je medzi čitateľmi veľmi obľúbený, možno k tomu prispel aj fakt, že ho písala s Marekom Mittašom. Niečo viac nám prezradila v nasledujúcom...