Dňa 17. februára roku 2008 vyhlásilo Kosovo svoju nezávislosť a stalo sa tak jednou z najnezvyčajnejších krajín na svete. Drvivá väčšina jej populácie je moslimského vierovyznania, čo je zvláštnosť v Európe, a nadôvažok je Kosovo veľmi pro-americké a jeho vzťahy s Izraelom sú na veľmi pozitívnej úrovni, čím sa líši od väčšiny moslimských krajín sveta. Vzájomné vzťahy na Balkánskom polostrove sú veľmi komplikované a preto je dôležité rozobrať históriu islamu a etnických skupín aspoň v menšom rozsahu.

 Obdobie pred vstupom islamu na územie Kosova a vzťahy so Srbskom

V 6.-7. storočí, teda v dobe vznikania islamu na Arabskom polostrove, sa na dnešné územie Kosova presťahovali Slovania, ustupujúci pred turko-altajskými Avarmi, ktorí vytlačili pôvodné obyvateľstvo a stali sa dominantným etnikom. Balkánsky polostrov bol v tej dobe ovládaný byzantským cisárom Justiniánom I., ktorý začiatkom 7. storočia pozval slovanský kmeň Srbov, aby mu pomohli chrániť ríšu pred nájazdom Avarov. Srbi sa postupne začali usadzovať v oblastiach Rašky, severného Kosova a na území dnešnej Čiernej Hory, postupne prenikli aj do Albánska, kde vytvorili významné slovanské etnické zázemie, vďaka ktorému sa postupne posrbštila väčšina obyvateľstva.

Po schizme v roku 1054, kedy sa kresťanstvo rozdelilo na dva nepriateľské a súperiace tábory, sa tieto celky vyvinuli na samostatné civilizačné okruhy. V Kosove prevládala inklinácia k pravoslávnemu kresťanstvu, čo sa ešte zintenzívnilo konvertovaním zakladateľa srbského stredovekého štátu, Štefana Nemanju (1166-96). Jeho nástupca Štefan I. pokračoval v expanzii a stabilizácii srbského štátu. Srbsko ostalo súčasťou sféry byzantského vplyvu a získalo od Byzancie súhlas k autokefalite.

Počas 13. storočia, Srbsko za vlády Štefana Dušana dosiahlo ekonomický a politický vrchol. Po jeho smrti došlo k rozpadu ríše na drobné feudálne dŕžavy. Jeden z feudálnych rodov bol zrejme albánsky rod Balshov, so sídlom v Shkodëre. Územie Kosova bolo počas stredoveku striedavo ovládané Byzanciou a Bulharskom, Srbi ho dobyli až koncom 12. storočia. Kosovo bolo pre Srbsko zdrojom nerastného bohatstva (olovo, zinok, nikel, magnézium, chróm), nikdy nie kultúrnym alebo politickým centrom. Dôležitosť malo Kosovo kvôli svojim cirkevným pamiatkam, sídlu arcibiskupstva v Peći a kláštorom v Dečane a v Gračanici.

V stredovekom Kosove boli prevažujúcim etnikom Slovania, zväčša Srbi, ale slovanské osídlenie na tomto území vďačí hlavne dlhotrvajúcej bulharskej nadvláde. Zistiť presné údaje o zložení miestneho obyvateľstva je ale veľmi ťažké. Dobové administratívne zdroje dokazujú aj existenciu Albáncov, no ich presný počet sa nedá určiť. Je zrejmé, že tvorili menšinu. Väčšina obvateľstva sa hlásila k pravoslávnemu kresťanstvu, no existovalo tam aj niekoľko katolíckych farností.

Bitka na Kosovom poli

Dôležitú udalosť v histórii Kosova predstavuje bitka na Kosovom poli v roku 1389, kde sa proti sebe postavili srbské vojsko pod vedením kniežaťa Lazara Hrebljanovića po boku s vládcom Kosova Vukom Brankovićom a turecké vojsko na čele so sultánom Muratom. V bitke zahynul knieža Lazar aj sultán Murat a bezprostredný výsledok bitky bolo srbské víťazstvo. Lenže v dlhodobom horizonte boli podmienky výhodnejšie pre Osmanskú ríšu. Srbské kráľovstvo bolo už v tejto dobe v úpadku a Osmanská ríša už v roku bitky na Kosovom poli získala dôležité strategické body na Balkánskom polostrove, čo mohlo už vtedy znamenať neodvratnú prítomnosť Turkov v Európe. Nadôvažok kňažná Milica, vládnuca za neplnoletého nástupníka srbského trónu Štefana Lazarovića, potvrdila v roku 1390 svoj vazalský vzťah k Osmanskej ríši. V roku 1459 Osmani obsadili Smederevo a v Kosove sa začali zavádzať osmanské štruktúry. Bitka na Kosovom poli sa stala dôležitou súčasťou srbského folklóru a v 19. storočí nadobudla táto udalosť politický a nacionalistický náboj.

 Osmanská ríša a šírenie islamu

Osmanská ríša v stredoveku patrila k najmocnejším a najefektívnejším európskym štátom s obrovským územím a kultúrnou identitou. Európska časť ríše tvorila do dobytia Budy (1541) jeden správny celok-eyalet Rumeli, so sídlom v Sofii. Ríša sa ďalej delila na menšie územné celky, sandžaky, a tie ďalej na menšie kraje-nahije. Územie Kosova bolo rozdelené medzi tri sandžaky (Vučitrn, Prizren, Shkodër). Hospodárstvo bolo založené na osmanskom timársko-sipáhijskom systéme, v ktorom všetka pôda patrila sultánovi a ten ju v podobe rôzne veľkých celkov-timárov, rozdeľoval medzi osmanskú vojenskú aristokraciu-sipáhijov. Avšak táto pôda im nepatrila a zisk z nej pozostával z daní vyberaných od roľníkov, ktorí pôdu obrábali. Držanie pôdy bolo roľníkom garantované, čo spôsobilo mocný ekonomický rast v oblasti. Osmani zaviedli aj daň z hlavy-cizje, platenú nemoslimami a známu daň z krvi – devširme, teda odvod predovšetkým albánskych kresťanských chlapcov, ktorí boli islamizovaní a vychovávaní pre službu ríši, hlavne v janičiarskych oddieloch.

Oficiálnym náboženstvom sa stal sunnitský islam. Moslimovia tvorili vládnucu vrstvu spoločnosti, zatiaľčo väčšina vidieckeho obyvateľstva boli kresťania a mali status chráneného obyvateľstva (po turecky „zimmi“). Náboženstvo patrilo v Osmanskej ríši k základným pilierom spoločnosti a poddaní sa delili do troch etnicko-náboženským celkov, tzv. millétov.

Šírenie islamu prebiehalo veľmi pomaly a zo začiatku hlavne v mestách. Násilné donucovanie ku konverzii bolo veľmi zriedkavé a odohrávali sa predovšetkým v raných fázach osmanskej expanzie a potom až v úpadkovom období ríše. Hlavným motívom konvertitov bolo získanie vyššieho spoločenského statusu a zlepšenie ekonomických podmienok (únik pred daňou z hlavy, či daňového zaťaženia katolíckych Albáncov kvôli vojnám s Benátkami. Jednými z dôležitých hýbateľov islamizácie boli zväčša neortodoxné bratstvá dervišov, ktorí vedeli dobre apelovať na prirodzené náboženské cítenie miestneho obyvateľstva. Centrom dervišov bol a je aj dodnes Prizren. Imigrácia moslimov do Kosova hrala malú rolu v islamizácii územia. Islamizácia prebiehala taktiež medzi katolíckymi Slovanmi.

Od 15. storočia sa už dá oveľa dôveryhodnejšie dokázať etnická prítomnosť Albáncov na území Kosova, ktorí sa sami považujú za pôvodné obyvateľstvo Kosova a po prijatí islamu si utvrdili svoju vlastnú identitu. Názor Srbov na túto problematiku je, že došlo k veľkej imigrácii zo severoalbánskych hôr a prijatie islamu slúžilo Albáncom ako potrebný nástroj na získanie mocenských nástrojov. Patrik Girgle vo svojej knihe Stručná historie států: Kosovo tvrdí, že takáto masová imigrácia je nepravdepodobná, vzhľadom na takmer neexistujúcu osídlenosť severoalbánskych hôr.

Na začiatku 17. storočia vstúpila Osmanská ríša do dlhotrvajúceho úpadku, ktorý sa už aj napriek mnohým reformám nepodaril zastaviť. Porážka Turkov pri Viedni v roku 1683 bola veľkým zlomovým bodom a potom už v roku 1689 prenikli habsburské vojská až do Kosova, čo vyvolalo veľké povstanie kresťanských Srbov a Albáncov, ktorí v príchode rakúskych vojsk videli šancu vymaniť sa spod osmanského jarma. Lenže Turci úspešne zahnali Habsburgov za Dunaj a z obavy pred represiami prišlo k tzv. Veľkému sťahovaniu Srbov z Kosova, čo nakoniec dopomohlo k zmene demografického zloženia Kosova v prospech Albáncov. Represie zo strany osmanskej nadvlády netrvali dlho a nakoniec bola vyhlásená amnestia pre utečencov a bol im umožnený aj návrat. Mnohí sa nakoniec aj vrátili, hlavne z dôvodov neschopnosti asimilácie v Habsburgskej ríši, či šikane zo strany úradov.

Kosovo sa v 18. storočí nachádzalo v stave úpadku, čo sprevádzal aj zvýšený výskyt náboženskej netolerancie voči kresťanom a zvýšená miera islamizácie, hlavne medzi Albáncami. Po ďalšom neúspešnom vpáde rakúskych vojsk v roku 1737 sa znovu zintenzívnila náboženská netolerancia zo strany albánskych moslimov. Moc na tomto území bola v rukách albánskych kmeňov, ktoré boli s Osmanskou ríšou spútané len formálne a vykonávali svoju vlastnú moc na území Kosova.

 Vládu albánskych feudálov sa Osmanom podarilo zlomiť až v prvej polovici 19. storočia v rámci zavádzania modernizačných reforiem v ríši. Nakoniec bolo Kosovo priamo podriadené osmanskej správe. Napriek tomu sa však Osmanom nepodarilo zaviesť stabilitu v oblasti a v Kosove sa naďalej odohrávalo mnoho revolt. Ako Osmanská ríša strácala územia, dochádzalo k imigrácii moslimov a nastávala vnútorná islamizácia štátu. Následkom tohto bol nárast fanatizmu a násilia voči kresťanom.

Kosovo v 20. storočí

Srbi považovali Kosovo z rôznych historických dôvodov za symbol svojej štátnosti a ich cieľom bolo získať Kosovo a iné etnicky pestré územia, čo by znamenalo asimiláciu, či dokonca etnické čistky. Aj z toho dôvodu prevládal v Srbsku silný protiturecký a protimoslimský postoj. Kosovo sa nakoniec stalo súčasťou Srbska, no po konci Prvej svetovej vojny sa Kosovo stalo súčasťou nového kráľovstva Juhoslávie. V rokoch 1939 – 1944 prebiehala v Kosove etnická čistka, v priebehu ktorej Albánci zavraždili asi 10 000 Srbov a približne 70 000 srbských rodín muselo opustiť svoje domovy. Počas Druhej svetovej vojny bolo Kosovo súčasťou Talianmi a potom Nemcami okupovaného Albánska. Na základe juhoslovanskej ústavy z roku 1946 sa Kosovo stalo autonómnou provinciou v Socialistickej republike Srbsko. Po Kosovskej vojne a po bombardovaní Juhoslávie silami NATO v roku 1999 sa dostalo Kosovo pod dočasnú vládu Misie OSN v Kosove.

Kríza v Kosove pritiahla sympatie zahraničných moslimov a rovnako prilákala aj cudzích moslimských bojovníkov, čo je ostatne trendom v každom podobnom konflikte. Panujú rôzne názory na dôvody konfliktu v Juhoslávii a v Kosove, medzi inými aj náboženská a etnická neznášanlivosť medzi Srbmi a Albáncami, či údajná účasť zahraničných islamských organizácií a bojovníkov, či už v podobe rôznych dobročinných organizácií na území konfliktu, alebo priamou účasťou islamistických bojovníkov.

V roku 2008 vyhlásili zástupcovia kosovského ľudu nezávislosť Republiky Kosovo. Nový štátny útvar bol doteraz uznaný 107-mimi členskými krajinami OSN. Na žiadosť Srbska požiadalo Všeobecné zhromaždenie OSN o názor Medzinárodného súdneho dvora ohľadom kosovského vyhlásenia nezávislosti. V roku 2010 Medzinárodný súdny dvor vydal rozhodnutie, že Kosovo neporušilo žiadne medzinárodné právo.

Demografické údaje

V súčasnosti na základe sčítania z roku 2011 žije v Kosove 1 616 869 (92,6% ) Albáncov a 25,532 (1,5%) Srbov, pričom ešte v roku 1991 žilo v Kosove 194 190 (9,9 % )Srbov. Výsledky sčítania z roku 2011 ale treba zohľadniť, lebo bolo bojkotované Srbmi zo severného Kosova. Islam je náboženstvom 95,6 % populácie (1 663 412) a kresťania tvoria 3,69 % populácie (64 275). Kosovo je na základe svojej ústavy sekulárnym štátom. V krajine existuje iba jedna politická strana, ktorá je postavená na tradičných islamských hodnotách – Strana spravodlivosti (Partia e Drejtësisë). V roku 2010 strana viedla kampaň za náboženské vzdelávanie v školách pre deti z moslimského rodinného pozadia, no kosovské ľudové zhromaždenie tento návrh zamietlo.

 Islam a islamizmus v dnešnom Kosove

Pri opisovaní islamistickej aktivity v Kosove je dôležité spomenúť, že miestne spoločenské podmienky môžu vytvárať správne podhubie pre rozvoj islamistickej činnosti. Kosovo je charakterizované silnými klanovými väzbami, organizovaným zločinom a rozšírenou korupciou , rovnako ako aj veľmi vysokou nezamestnanosťou a zlým stavom ekonomiky.

Oficiálnou organizáciou moslimov v Kosove je Islamská komunita Kosova (Alb. Bashkësia Islame e Kosovës), ktorú v súčasnosti vedie muftí Naim Tërnava. Tërnava je mnohými moslimami kritizovaný za jeho podporu wahhábizmu financovaného Saudskou Arábiou. Je viditeľná nespokojnosť medzi kosovskými moslimami s jeho sklonmi k islamskému radikalizmu a fanatizmu. Táto nespokojnosť bola prehĺbená, keď Tërnava na začiatku roka 2011 vykonal čistky na Fakulte islamských štúdií v Prištine, kedy nahradil 7 uznávaných profesorov za radikálov s pochybným akademickým pozadím.

Islamská komunita Kosova má za cieľ reprezentovať všetkých moslimov v Kosove, okrem súfijských bektášijských rádov, no obe strany majú medzi sebou dobré vzťahy, aj vďaka zmyslu pre albánsky nacionalizmus. Mimo autority komunity patria wahhábistickí moslimovia, ktorí sa orientujú predovšetkým na zahraničie, a ich počet je ťažké určiť. Zatiaľčo ultra-konzervatívni wahhábisti môžu predstavovať hrozbu pre inak celkom umiernenú kosovskú spoločnosť, kosovskí islamskí vodcovia trvajú na tom, že wahhábistické sklony nemajú veľkú šancu sa uchytiť v Kosove. Nadôvažok, isté agresívne kroky z ich strany na úkor bektášijského rádu nahnevali veľa albánskych moslimov.

Kosovský minister zahraničných vecí Enver Hoxhaj sa nedávno vyjadril, že Kosovo je historicky, geograficky a kulúrne európskou krajinou a že takou aj v budúcnosti chce byť. Zdôraznil, že Kosovo nepotrebuje importovať ani exportovať islam mimo krajiny. Viaceré islamské prúdy sa snažia včleniť islam do verejného života, čo podľa ministra môže byť pre štát nebezpečné.

Ďalšou obavou je, že sa Kosovo stane tranzitnou krajinou pre náboženských radikálov, pre ktorých by Kosovo bolo strategickým miestom, z ktorého by mohli prenikať do Európy. Pán Hoxhaj vyhlásil, že Kosovo bolo vytvorené na princípoch demokracie, multietnicity a sekularizmu a že väčšie nebezpečenstvo podľa neho teraz predstavuje Bosna. Islamskí extrémisti nie sú nebezpečenstvom len pre Európu, ale aj pre Kosovo. S týmto problémom sa spája aj otázka vízovej politiky krajiny, pretože príliš prísna vízová politika by mohla znamenať izoláciu krajiny, čo by mohlo priniesť náboženský a nacionálny extrémizmus a radikalizáciu politiky štátu. Medzináboženské vzťahy sa odohrávajú predovšetkým na úrovni Islamskej komunity Kosova a kosovskej katolíckej cirkvi a od roku 2011 sa začali konať pravidelné stretnutia medzi muftím a biskupmi katolíckej a srbskej ortodoxnej cirkvi v Kosove.

Použité zdroje:

http://en.wikipedia.org/wiki/Islam_in_Kosovo

Girgle, Peter: Stručná historie států: Kosovo. Nakladatelství Libri, Praha. 2009.

http://almanac.afpc.org/kosovo

http://www.balkaneu.com/government-kosovo-explains-reasons-imported-islamism/

http://www.europskaunia.sk/kosovo0

http://www.huffingtonpost.com/stephen-schwartz/kosovo-islam-in-crisis_b_881221.html

©text a preklady Kristína Balážová

 

https://svetvpreklade.sk/wp-content/uploads/2014/07/Velka-mesita-v-Pristine-e1407780043486.jpghttps://svetvpreklade.sk/wp-content/uploads/2014/07/Velka-mesita-v-Pristine-300x300.jpgadminHistorický krúžokVýchodná Európahistorické,islamDňa 17. februára roku 2008 vyhlásilo Kosovo svoju nezávislosť a stalo sa tak jednou z najnezvyčajnejších krajín na svete. Drvivá väčšina jej populácie je moslimského vierovyznania, čo je zvláštnosť v Európe, a nadôvažok je Kosovo veľmi pro-americké a jeho vzťahy s Izraelom sú na veľmi pozitívnej úrovni, čím sa...