Archives for Víkendové poviedky

KULTÚRA

Alkoholický denník /poviedka/

Ráno sa ešte váľala vo svojej nadmerne širokej posteli, keď škrekľavo zadrnčal telefón. Vlny sa z neho  šírili cez kovové pletivo matracových strún. Počas silných horúčav, celé leto bojovala o tento skorý ranný čas, aby nezaspala a povybavovala čo najviac nevyhnutných záležitostí.  Myra a jej násilne modulovaný hlas do kolísavých nízko položených vĺn altu nepríjemne rozhádzal celý jej presne rozplánovaný trojhodinový raňajší maratón. Pristihla sa, že odhodila za hlavu dve návštevy na úradoch a jednu u poskytovateľa internetu. Išlo aj o optimalizáciu jej mesačných výdavkov, ako sa to naučila taktne formulovať. Myra vedela nečakane zvýšiť intenzitu hlasu tak, že u nej vyvolala náhle nepríjemné pocity kdesi v zadnej časti hlavy. Vedela vložiť do svojho hlasu takú panovačnosť a cynickú nadradenosť, že sa Andrea divila, kde sa to naučila. Zdá sa, že bola zhodou okolností sama a potrebovala spoločnosť. Sedela na sedadle spolujazdca a nechala sa apaticky nadhadzovať ojazdenými a zle nafúkanými pneumatikami teréňáku, ktorý bol kedysi možno de luxe, teraz už len otlčená potreba. „No šak povedz, ako sa mávaš?“ zahájila svoj koncert Myra a otočila volantom doprava len s ťažkosťami. Volant mal vôľu takmer štvrť otáčky kruhu, kolesá reagovali tak neskoro, že tereňák, ktorý mal už konštrukčne zlú stabilitu, sa temer prevrátil do jarku. Na biele vyžehlené džínsy jej padali vločky hrdze sponad predných dverí. Asi sa tvárila zadivene. Myra nasadila intenzívny jamôčkový úsmev…
Pokračovať v čítaní
KULTÚRA

Niečo o úsmevoch /poviedka/

Vystúpila z električky do tlačenice na úzkom ostrovčeku, pretisla sa zástupom a prebehla na červenú. Mala nutkanie zhodiť z pliec a hlavy ťarchu čo bola ako obrovský kamenný klobúk, predstavovala si ho ako tie na sochách Moai na Veľkonočných ostrovoch. Nešlo to. Gniavená hnusnou náladou vrazila do haly nákupného centra a spakruky si kúpila noviny, ktoré boli hneď na kraji, od vyumývaného ale neoholeného chlapíka v zánovnej bunde a predpotopných teniskách. Vybrala si jeho a nie kiosk známej distribučnej siete. Stotožňovala sa už od rána so všetkými outsidermi. Bol tam bengál, prepočula prvý piskot mobilu. Na displeji sa objavilo číslo bývalého. Vypla to a napchala do kapsy až na dno. Na pohyblivých schodoch sa oprela o bočnicu a prebrowsovala roztiahnuté noviny. Na polovici strany sa tam ceril Oslnivý Úsmev Kate Middletonovej. Telo hodila do chatrného bambusového kresielka a vypýtala si kávu. Myseľ sa jej zabrzdila.  Únava po intenzívnej práci nad daňovými priznaniami  jej premyla mozog tak, že odmietal makať. Na lesklých dlaždičkách pred bufetom levitoval chlapík navlečený v pastelových brokátových handrách orientálneho čarodejníka. Oproti bol fotolab, kde minule prežila šok z civilizačného skoku. Strčila tam USB-kľúč do automatu a vypľulo jej to presný počet fotiek. Kontinuita času sa akosi zrýchlila a pomiatla. Do toho ten oslnivý úsmev, ktorý jej pripomenul iný, pred pár dňami v saune. Vtedy  z nedbajstva podľahla hlúpemu nápadu saunovej kamarátky Mariky a vliezla do tej…
Pokračovať v čítaní
KULTÚRA

Sú veci a sú zas iné veci

Pišta túto zaujímavú vetu prvýkrát vyslovil, keď sedel za súmraku na lavičke, kúpal sa vo vôni bazy a nechával sa ovievať májovým vánkom. Špinavočiernymi nechtami ťukal do mobilu za jedno euro a vzrušene sa nadúval. Temer reval od nevozity: „Prídi sem! Čo kam sem? Šak sem na našu lavičku! Hoď kostrou!“ Mal v tento deň, ako i v iné, zamastené obtiahnuté džínsy, špinavé tenisky model André Agassi z deväťdesiatych a semišovú vestu na holom hrudníku bez chĺpkov. Vrchná polovica trupu bola pekne vyrysovaná, ale nie zdvíhaním činiek. Vtedy sú svaly oblejšie, s neporušenými líniami. Jeho svaly boli hrboľatejšie, šľachy vystúpenejšie, vyzeral skôr ako niekto, kto hladoval a zároveň pracoval. Patril k tým, ktorí kŕmili materiálom, ako kovovému odpadu odborne vravel, konglomerát šrotovísk. (viac…)
Pokračovať v čítaní
KULTÚRA

Pasodoble po kysucky

V úzkej ryhe medzi vlnitými hrebeňmi Kysuckých Beskýd sa plazí riečka Bystrica sprevádzajúca osamelú a preťaženú autocestu. Po nej točí ostošesť pedálmi cyklistka v strednom veku, v čierno-hnedých teplákoch, bez cyklistickej helmy a v červených gumákoch. S oduševneným výrazom a striehnúcim loveckým pohľadom prečesáva uzučký okraj cesty so strmým prechodom do jarku, po ktorom sa zvyknú plížiť znepokojení chodci, celí nedočkaví, kedy už konečne dosiahnu hrdzavú plechovú búdu na zastávke autobusových liniek. Po okraji cesty skutočne ktosi v protismere pochoduje. Žienka so šatkou na hlave, v ruke modlitebná knižka. Ponáhľa sa z nedeľnej omše, aby čo najskôr mohla prihriať slepačiu polievku na starom sporáku na drevo. (viac…)
Pokračovať v čítaní
KULTÚRA

Pod vplyvom /sci-fi/

©Ľudmila Balážová-Marešová Brošňa bola z lacného filigránu, zdobená do kruhu guľkami z červeného karneolu, ktoré boli osou ozubeného kolieska zo slonoviny. Jednotlivé kolieska do seba zapadali, niekedy sa navzájom popohýbali a pootočili, niekedy boli zabrzdené. Mali znázorňovať florálny motív. Vo vnútornom kruhu boli falošné perličky usporiadané do  štyroch štvoríc naznačujúc tak kríž alebo ružicu z kompasu. Mala pre ňu hodnotu ako pomôcka na pamätanie si, namiesto denníčka. Vždy keď o ňu zavadila pohľadom, pripomenula jej určitý životný úsek. Brošňa sa obvykle zavadila o nitky látky, v ktorej bola zašpendlená, vytrhávala vlákna a nehodila sa ani zďaleka ku všetkým obľúbeným Adiným kúskom. Pekne ladila len s jednou bielou blúzkou, romanticky vyšívanou a užitočne spĺňala svoje poslanie spojovacieho elementu dvoch strán príliš hlbokého výstrihu. Secesný štýl brošne navyše výborne ladil s džínsami. Preto ju vyťahovala Ada len v lete. Okrem toho, brošňa mala pre ňu predsa len určitú starožitnú cenu a nechcela, aby sa krehká kompozícia koliečok a červených guličiek na filigráne opotrebúvala. Brošňa, napriek lacnému plechu, mala auru osobitosti. Aj žena, ktorá si ju dala na hruď vyzerala osobito. Ako Pani Tajomna, kňažka neznámeho tajného kultu alebo jednoducho ako dôležitá osobnosť s vyznamenaním. To je ono. Brošňa vyzerala ako medaila rádu. Preto si ju Ada dávala len v tom prípade, keď dokonale ladila s oblečením, aby mala jasný ženský dôvod a nemusela nikomu vysvetľovať čo to je a odkiaľ…
Pokračovať v čítaní