Zúrivosť  Erdoganovej čistky horšia ako najhoršie obavy

Vojenský prevrat vyzerá byť  ako naplánovaný už dlho pred. Je to názor mnohých politológov a novinárov.

Už desaťročia tureckí politici nasledujú podobný vzor. Štát bol riadený civilnými politikmi pod dohľadom sekulárnej armády Tureckej republiky a príležitostne zasahoval, ak konzervatívni cirkevní hodnostári získali príliš veľa moci.

História

Naposledy sa to stalo v roku 1997, keď  armádne sily podporujúce premiéra Necmettima Erbakana na strane konzervatívnych islamistov rezignovali.

O rok neskôr strana Strana prosperity prehrala na ústavnom súde kvôli sekulárnym silám. Erbakanovi stranícki kolegovia a vtedajší primátor Istanbulu Recep Tayip Erdogan  boli odsúdení na desať mesiacov a na zákaz politickej služby za verejné recitovanie nacionalistickej islamistickej básne.

Erdogan a jeho spojenci sa z tej lekcie poučili. O desať rokov sa strany  na šachovnici otočili.

Erdoganov kolega v Strane prosperity Abdullah Gul založil Stranu Spravodlivosti a rozvoja v roku 2001 a začal používať svoju prozápadnú rétoriku. V roku 2002 priniesli voľby víťazstvo pre túto stranu zatiaľčo Erdogan mal zákaz politickej činnosti. No v roku 2003 sa stalpremiérom.  Počas ďalšej dekády premenil sekulárnu republiku na Islamský konzervatívny štát, ktorý sa postupne stával čoraz viac autoritárskym.

V tom istom období urobil z Turecka centrum moci v politike a ekonomike Blízkeho východu a EÚ. Z tohto vývoja Erdoganovej politiky profitovali konzervatívni voliči v Turecku.

Turecká opozícia namiesto toho, aby poskytla nejakú politickú alternatívu, stala sa nadbytočnou na scéne politickej hry. Strana republikánov (CHP) sa stala viacej nacionalistickou a autoritárskou  ako Erdoganova AKP. Strana národného hnutia (MHP) nebola blízko ani ku krajnej pravici ani ku silnej Kurdskej ľavici, ktorá sa dištancovala od násilnických spojencov. Pre tureckých liberálov, ktorí boli tvrdým jadrom opozičného zoskupenia bola zase nezvoliteľnou, lebo bola islamistická.

V roku 2007 podporil Erdogan  Güla ako kandidáta za prezidenta, za ktorého sa intervenovalo aj vojensky. Ozbrojené sily zverejnili memorandum, ktoré  osvetlilo pozíciu armády na strane politického sekularizmu. No Erdoganove ekonomické reformy splodili svoje ovocie a rovnováha sa prevážila na stranu Islamistov. Erdogan vyvolal predčasné voľby, v ktorých zvíťazil. AKP mala 34% až 47%  hlasov a Gül sa stal prezidentom. O rok neskôr prokurátor podporený AKP vyhlásil, že odhalil komplot proti tureckej vláde zo strany dôstojníkov armády, novinárov, akademikov a politikov. Stovky boli dané do väzení po pochybných súdnych procesoch proti sekularistickej elite.

Erdogan vtedy vyhlásil, že “ Turecko už nie je krajinou, kde každý môže uskutočniť ráno nejaký štátny prevrat”, bolo to  na straníckom kongrese v 2012.

Súčasnosť

Keď urobíme prestrih udalostí, po desiatich rokoch sme v tom istom deji. Erdogan sa objavuje na čele pred kamerami a zdraví svojich podporovateľov . Prevrat bol neúspešný. Vo svojom prejave ho odsúdil ako akt zrady voči štátu a vyhlásil čistku v armáde. Jeho politickí fanúšikovia tvoria klaku, ktorá skanduje vetu “Chceme trest smrti”.

Davy mučia a zabíjajú politických odporcov Erdogana a jeho strany. Lynčovanie a kameňovanie (v zmysle šaríe?) je tu spôsob ako si to vybaviť s politickým odporcom zo sekulárneho tábora.

Viaceré hlásenia naznačujú, že  niektorí nižšie postavení vojaci považovali štátny prevrat za vojenské cvičenie.

21 miliónov Turkov voliacich Erdogana dali prednosť pred nedokonalou demokraciou návratu k vojenskej diktatúre.

Zostáva otázne tvrdenie, že údajne “úspešný prevrat” by mohol ponoriť krajinu do krvavej občianskej vojny.

Čo má teda znamenať tento kvázi nepodarený puč?

Amatérska podstata prevratu a rôzne nekonzistentnosti  ako rebélia pilotov F-16, ktorí sledovali Erdoganovo lietadlo, čo  s ním unikalo za hranice, no nezasiahli, stavajú celú záležitosť do podozrivého svetla. Podozrivého ako požiar Reichstagu v roku 1933, ktorý založila Hitlerova soldateska. Toto si myslia hlavne sekulárni Turci.

Prípad Güla, ktorý emigroval do Spojených štátov, je tiež pochybný. Gül sám totiž vyhlásil, že nemá s vojenským prevratom proti Erdoganovi nič spoločné. Posledný je však iného názoru. Gül sa pravdepodobne stal Erdoganovým bielym koňom, ktorého využíva ako zámienku na získanie absolútnej moci v štáte, ktorá má byť islamskou diktatúrou.

Sú názory, že Erdogan sa pokúsil  upevniť poriadok a bezpečnosť v Turecku, ktoré sú potrebné pre získanie dôveryhodnosti pred tvárou Bruselu, ktorý ho za to kritizoval. No protinázor je, že požiadavka uzákonenia trestu smrti neladí s potrebou zapáčiť sa EÚ. Preto nie je vôbec žiaden signál, že Erdogan to myslí vážne s prístupovými rokovaniami do EÚ, skôr sa dá predpokladať jeho ďalšie militaristické riešenie voči Európe.

Tento názor podporujú aj zahranično-politické akcie, ktoré mali normalizovať  narušené vzťahy  Turecka, aby si tak mohlo poistiť tylo pre uskutočnenie vnútorného štátneho prevratu. Preto posledná otázka k problému tureckého puču je zodpovedaná. Tento prevrat bol dlhodobo plánovaný.

©Ľudmila Balážová-Marešová

Normalizácia tureckej politiky

Erdoganova čistka vo svetle iných súvislostíhttps://svetvpreklade.sk/wp-content/uploads/2016/08/Tureckotanecnica.jpghttps://svetvpreklade.sk/wp-content/uploads/2016/08/Tureckotanecnica.jpgadminPolitikaBlízky Východ,islamZúrivosť  Erdoganovej čistky horšia ako najhoršie obavy Vojenský prevrat vyzerá byť  ako naplánovaný už dlho pred. Je to názor mnohých politológov a novinárov. Už desaťročia tureckí politici nasledujú podobný vzor. Štát bol riadený civilnými politikmi pod dohľadom sekulárnej armády Tureckej republiky a príležitostne zasahoval, ak konzervatívni cirkevní hodnostári získali príliš veľa moci. História Naposledy sa...