Táto práca sa zaoberá stavom arabského jazyka významne tvoreného genderovými vplyvmi.

1. Úvod

Moderná spisovná arabčina (MSA) sa vyznačuje dvoma charakteristikami, ktoré sa týkajú pohlavia a rodu. Nie je to materská reč Arabov a medzi MSA a rôznymi arabskými dialektami existuje diglosný vzťah. To znamená, že MSA je primárne verejný jazyk, ktorý sa používa vo verejnom priestore, ktorý je v arabských krajinách dominovaný mužmi, a naopak, dialekty sú primárne jazykom súkromia, ktorý je ženským svetom. Štúdium arabčiny z genderovej perspektívy je stále v začiatkoch aj napriek tomu, že výrazne odlišné spôsoby, či už zo sociolingvistického, štylistického či fonologického hľadiska, ktorými ženy a muži v arabských krajinách používajú arabčinu je veľmi zaujímavý fenomén, ktorý si určite zaslúži väčšiu pozornosť v arabských a západných akademických kruhoch.

Vzťah medzi arabčinou a pohlavím sa odohráva na dvoch úrovniach, na formálnej gramatickej úrovni a na sociolingvistickej úrovni. Na formálnej úrovni je arabčina vo vzťahu ku gramatike a sémantike androcentrická. Na sociolingvistickej úrovni sa dá povedať, že sa spisovná arabčina používa predovšetkým v kontextoch a priestoroch dominovaných mužmi, čím sa ale nesnažíme hodnotiť charakter arabskej spoločnosti a jej vplyv na jazyk, pretože to je téma, ktorá si zaslúži veľmi detailný a zodpovedný prístup a nie je cieľom tejto práce.

2. Androcentrizmus na formálnej úrovni

Arabský jazyk má dva gramatické rody, maskulínum a feminínum. Pre stredný rod neexistujú v arabčine morfologické elementy a nevyskytuje sa ani prirodzene. Maskulína v arabčine nemajú špecifiké morfologické elementy na vyjadrenie rodu, ale feminína môžu alebo nemusia mať špecifické morfologické prvky. Ženský rod sa vytvára pridaním koncovky -at k základu slova. Každé životné aj neživotné podstatné meno musí mať gramatický rod. Gramatický rod sa vo väčšine prípadov zhoduje s prirodzeným rodom substantív, ale existujú výnimky, kedy slová prirodzeného mužského rodu majú ženskú koncovku, napríklad chalīf-at-un[1] (kalif), kde v tomto prípade ani neexistuje ekvivalent ženského rodu, alebo naopak slovo carūs-un (nevesta), ktoré nemá ženskú koncovku, ale má prirodzený ženský rod. Formálna stránka slova ale nemá vplyv na tvary slovies, prídavných mien a zámen, tie sa riadia prirodzeným ženským rodom substantíva. Ženská koncovka sa používa aj na vyjadrenie plurálových foriem niektorých neživotných podstatných mien mužského rodu, na ktoré sa potom v ich plurálových formách vzťahujú gramatické pravidlá pre substantíva ženského rodu v singulári.

Arabskí učenci sa tematikou rodu zaoberajú a zaoberali veľmi extenxívne a väčšinou ju opisovali z androcentrického pohľadu. V angličtine sa slovo gender (rod, pohlavie) používa v gramatickom aj sociologickom zmysle a prví tento výraz začali požívať práve gramatici. Práve v 70-tych rokoch minulého storočia tento termín prevzalo feministické hnutie a začalo ho používať na analýzu vzťahu moci medzi mužmi a ženami. Arabský učenec Abū Bakr Ibn al-Anbārī (zomrel 940 n.l.) sa vo svojom spise Kitāb al-muḏakkar wa-l-mu‘annaṯ[2] zaoberal otázkou rodu vo veľkom detaile, ale ku svojim gramatickým opisom pridal typicky androcentrické vysvetlenia označovania ženského rodu.

Ako sme spomínali, vo väčšine prípadov korešponduje tvar slovies, adjektív a zámen k prirodzenému rodu podstatného mena, ale v niektorých prípadoch to tak nie je. Ako príklad uvedieme spojenia baqar-at-un ḥalūb-un (mliečna krava) a imra-at-un cāšiq-un (milenka, doslova ženský milenec), kde možno vidieť rodovú nekonzistenciu v tvaroch. Takéto tvary nie sú veľmi časté a mohli by sa jednoducho vysvetliť ako výnimky pravidla, ale al-Anbārī sa rozhodol pre iné vysvetlenie. Podľa neho mužský tvar prídavného mena ḥalūb-un je lepší, pretože táto forma evokuje „intenzitu a hojnosť“, čo sú typicky mužské atribúty, ktoré sa viac spájajú s mužmi ako so ženami. Mužský tvar slova cāšiq-un al- Anbārī vysvetľuje tým, že zamilovanosť je typicky mužský stav, pretože len muži majú povolené ukazovať lásku.

Al-Anbārīho vysvetlenie má ďaleko od neutrálneho postoja a vychádza z jeho osobného a subjektívneho pohľadu, ktorý prechádza do jeho vedeckého opisu rodov v arabskej gramatike. Rovnako sa to dá považovať aj ako odraz patriarchálnej islamsko-arabskej spoločnosti, v ktorej žena mala a stále vo väčšine prípadov aj má podriadené postavenie. Sila týchto vyjadrení sa dá pripísať aj faktu, že ich pôvodcami sú veľmi vplyvní jazykovedci, ktorí mali značný vplyv na postoje ich k súčasníkov k rodovej problematike.

Ďalší príklad, ktorý svedčí o gramatickej androcentricite v arabskom jazyku je jav, kedy maskulínum zväčša predchádza feminínu vo výrazoch a vetách, ako napríklad radžul-un wa-mra‘-at-un (muž a žena), ṭifl-un wa ṭifl-at-un (chlapec a dievča[3]). Na tomto by nebolo nič zvláštne, je to bežný jav aj v iných jazykoch, keby al-Anbārī nevysvetlil, že tvary ženského rodu majú v sebe materiál navyše, a slová, v ktorých je ku základu niečo ďalšie pripojené, sú sekundárne. Dodal, že ak vidíte niečo zdiaľky a neviete čo to je, poviete, že to je žena, zviera, alebo niečo také. [4] Posunutie žien na sekundárnu pozíciu a ich prirovnávanie k zvieratám pripomína stále bežne rozšírenú ľudovú ideológiu v islamsko-arabských krajinách. Existuje marocké príslovie lemra u leḥmara ma kaḍajfuš (žena a somár nie sú ako hostia), ženu a somára netreba obsluhovať, lebo budú rozmaznaní. Je ťažké interpretovať komentáre arabských gramatikov inak ako istý druh jazykovej ideológie, ktorá má často stereotypný a sexistický vplyv na vnímanie rodov v spoločnosti.

Gramatika arabského jazyka je do významnej miery založená na princípe derivácie. Keďže sa ženské tvary vytvárajú pridaním koncovky k mužskému tvaru, mnoho tradicionalistických aj moderných gramatikov usúdilo, že ženský rod je historicky odvodený z mužského tvaru. Veľa najvýznamnejších arabských gramatikov ako as-Sībawajhī, Ibn Džinnī a aj al-Anbārī sa zasadilo o túto hypotézu. Lenže táto hypotéza je sporná. Z histórie jazykov vieme, že jazyky majú sklon k ekonomizácii, čiže k redukcii tvarov. Slovenčina napríklad stratila väčšinu duálových tvarov, či ypsilon pri koncovkách slovies ženského rodu v minulom čase. Preto sa dá argumentovať, že niektoré slová mali najprv ženský tvar, z ktorého sa odstránila ženská koncovka -at a vznikol mužský tvar. Zodpovedalo by to prirodzeným sklonom jazyka zjednodušovať a minimalizovať tvary, namiesto toho, aby sa vytvárali komplikovanejšie tvary.

Dalo by sa preto povedať, že derivačná hypotéza tradičných arabských gramatikov bola umelo udržovaná hlavne zo spoločensko-kultúrnych dôvodov a zapadala do spoločenských postojov patriarchálnej islamsko-arabskej spoločnosti, v ktorej má žena podriadenú úlohu a možno niektorí arabskí gramatici dokonca pocítili nutnosť dať muža na prvú pozíciu aj v gramatike. Pri všeobecných pomenovaniach sa tiež uprednostňuje mužský tvar slova, napr. muwāṭin-un (občan), cāmil-un (pracovník), ustāḏ-un (učiteľ, profesor). Tieto pomenovania sa uprednosťňujú na všeobecné označenie, aj keď existujú ich ženské formy a aj napriek tomu, že polovicu týchto ľudí predstavujú ženy, a dokonca aj napriek tomu, že v arabčine existujú ženské koncovky aj v duáli.[5]Tento jav sa ale vyskytuje naprieč viacerými jazykmi.

Zaujímavý jav sa nachádza pri slove insān-un (človek). Dá sa z neho v singulári odvodiť ženský tvar pridaním koncovky (insān-at-un), ale v pluráli sa vyskytuje iba mužský tvar, unās-un. Hypotetický ženský tvar unās-āt-un neexistuje.[6] Podobne je to aj pri slove fard-un (jednotlivec), kde dokonca ženský tvar v singulári (fard-at-un) ani neexistuje. Všeobecne sa v arabčine na vyjadrenie individuality používa mužský rod, výnimkou sú podstatné mená v jednotnom čísle, ktoré denotujú zvieratá alebo rastliny. Mužský rod vtedy reprezentuje kolektívne pomenovanie, ženská koncovka sa pridáva za účelom vyjadrenia jednotného čísla.

Špecifický príklad je slovné spojenie cabd-u rabb-i-hi (služobník boží), ktoré sa používa, keď chce niekto pokorne hovoriť o sebe. Ženský tvar cabd-at-u rabb-i-hā (služobníčka božia) existuje, ale nikdy sa nepoužíva, pretože mužský tvar tohto výrazu sa zo začiatku používal vo výlučne mužskom verejnom formálnom priestore.

Rod môže mať v arabčine aj čisto funkčnú úlohu. V arabskej syntaxi existuje zhoda v rode a v čísle medzi podstatným menom a slovesom, ale ak je podstatné meno v pluráli, vzniká odchýlka. Vo vete džā‘a -l-awlād-u wa-l-banāt-u (dievčatá a chlapci prišli) je sloveso v tvare singuláru mužského rodu, pretože najbližšie substantívum je mužského rodu. Ak by sa pozície substantív vymenili, sloveso by malo ženský rod. Gramatický rod v arabčine je často veľmi komplikovaný a nie vždy závisí na protiklade ženského a mužského rodu. Vo vete qāla-t al-anbijā‘u (proroci povedali) je sloveso v singulári tretej osoby a v ženskom rode. Tento jav sa nazýva deflektovaná zhoda a vyskytuje sa len vtedy, ak je sloveso na prvej pozícii a podmet je v pluráli. Ak by bol podmet na prvej pozícii, tak by bolo sloveso v mužskom rode a v tretej osobe plurálu, al-anbijā‘u qāl-ῡ. Teda vidíme, že tu je dôvod na ženský tvar slovesa čisto syntaktický a nezáleží na vzťahu podstatného mena k vonkajšiemu svetu. Slovo al-anbijā‘u (proroci) má v tomto prípade funkčný ženský rod kvôli syntaktickej pozícii, ale gramaticky nemá ženský rod len z toho dôvodu, že všetci proroci v islame boli muži.

Niektorí arabskí gramatici sa v hypotézach vyjadrili, že v podobných prípadoch ako sme opísali vyššie, rodová morféma -t­ je vo vzťahu k slovu madžmῡc-at-un (skupina), a teda madžmῡc-at-un min al- anbijā‘-i (skupina prorokov), kde slovo skupina je vynechané a preto má sloveso ženskú koncovku. Samozrejme, slovné spojenie skupina prorokov nemôže referovať k skupine ženských prorokov, alebo k skupine prorokov zmiešaného pohlavia, lebo v islame ženskí proroci neexistujú. Dalo by sa to vysvetliť tak, že v prípade kolektív sa používa ženská koncovka slovies a lomené plurály ako anbijā‘-un sa správajú v klasickej arabčine ako kolektíva.

Celkovo je formálna androcentricita v arabčine založená hlavne na interpretáciách gramatických javov, ktoré vytvorili arabskí gramatici. Vyskytujú sa vo veľkých množstvách v gramatických knihách a možno je načase pozrieť sa na gramatické rody v arabčine z iného uhľa pohľadu. Naskytávajú sa nám dve otázky, či je androcentricita arabskej gramatiky naviazaná na socio-politické prostredie v arabských krajinách, a aký majú vzťah dnešné islamsko-arabské ženy k arabčine.

3. Sociolingvistický androcentrizmus

Sociolingvistickému androcentrizmu v arabčine sa dá porozumieť len v spoločensko-kultúrnom kontexte, v ktorom je vytváraný a udržovaný. Islamsko-arabská spoločnosť je rovnako ako väčšina dnešných kultúr a spoločností patriarchálna. Treba ale pamätať na to, že patriarchia nie je uniformná a líši sa spoločnosť od spoločnosti. Arabsko-islamská patriarchia je založená na tzv. priestorovej dichotómii. Muži sa spájajú s verejným priestorom a ženy so súkromným rodinným priestorom. Ale pojem priestor nemá význam len fyzického priestoru, ale aj význam lingvistický a symbolický. Keďže sa verejný priestor spája s mužmi a súkromný priestor so ženami, tak sa aj verejný jazyk ako moderná spisovná arabčna spája s mužmi a materské jazyky, dialekty, so ženami.

K verejnému priestoru patria aj kultúrne veľmi dôležité rituály a zvyky, ako piatkové modlitby, pri ktorých sa používa spisovná arabčina. K súkromnému priestoru patria napríklad pôrodné rituály. Navyše, verejné lingvistické a symbolické rituály sa spájajú s mužskými atribútmi racionality a rozumu. Arabsko-islamská patriarchia sa líši od západnej v tom zmysle, že arabská sa týka hlavne priestoru, ale západná patriarchia je postavená na sile dojmu, imidžu, ktorý vytvára modely správania pre ženy a mužov. Západnej ženskej emancipácii nepomohlo náboženstvo alebo militantnosť, ale predovšetkým veľké nadnárodné spoločnosti, ktoré sa snažili zistiť aké majú ženy potreby a poskytnúť im ich cez nepretržitú tvorbu imidžov, teda cez konzumerizmus a reklamu. Samozrejme tieto spoločnosti reagovali na meniace sa nálady v spoločnosti, no boli inštrumentálne v ich masovom rozšírení.

Následky, ktoré má priestorová dichotómia v arabskom svete sú veľmi rozsiahle. Svet je rozdelený na verejný priestor, priestor moci, doménu mužov, vonkajší priestor, kde sa vytvárajú sociálne normy, a na súkromný priestor, svet žien, ktorý je fyzicky umiestnený vo vnútri, kde sú tieto normy zavádzané a uplatňované. Tieto dva priestory sú od seba striktne fyzicky rozdelené a zároveň jeden bez druhého nemôžu existovať. Samozrejme, že ženy existujú a pohybujú sa vo verejnom priestore, ale doba a úlohy, ktoré tam môžu vykonať, sú obmedzené. Rovnako aj pobyt muža v súkromnom priestore je obmedzený, no má značne iné spoločenské následky.

Arabčina je jedným z faktorov, ktoré zapríčinili existenciu priestorovej dichotómie v arabskej spoločnosti. Hlavným dôvodom je jej spojenie s islamom, čo umožnilo arabským vládcom využiť arabčinu ako jeden z nástrojov moci tým, že regulovali prístup más k výučbe arabského jazyka a tým si zaručili poslušnosť a lojalitu podriadených skupín obyvateľstva, ku ktorým patrili aj ženy.

Arabský jazyk má za sebou podporu stáročnej zásoby zdokumentovanej histórie, literatúru, poézie a prózy, je to jeden z najvznešenejších jazykov gramotných ľudí. Hlavne arabská poézia a próza boli vždy prestížnymi formami symbolického jazyka. Arabčina má rovnako veľmi bohatú slovnú zásobu z oblasti prírodných vied. Keďže je spisovná arabčina tesne spojená s gramotnosťou, lebo sa dá naučiť len v škole, existuje veľké množstvo negramotných islamsko-arabských žien, ktoré ju nevedia používať.

Miera negramotnosti sa líši v rôznych arabských krajinách, ale v Maroku je miera negramotnosti u žien podľa sčítania ľudu v roku 2002 až 60 %, v Egypte 40 %. Z tohto dôvodu je berberský jazyk a marocký, či egyptský arabský dialekt ženám oveľa viac dostupný ako moderná spisovná arabčina. To znamená, že moderná spisovná arabčina, ktorá sa dá naučiť iba v školách je oveľa viac dostupná mužom a stáva sa tak aj nástrojom moci. Vďaka výraznej pozícii spisovnej arabčiny vo verejnom priestore dominovanom mužmi a množstvu textov, ktoré sú zväčša písané mužmi, sa aj udržiava v povedomí ľudí dojem, že myslenie a racionalita sú hlavne mužské atribúty. Dokonca sa v istých sociálnych vrstvách verí, že gramotnosť a vzdelanosť ohrozujú ženskosť žien. Dalo by sa povedať, že kvôli týmto spoločenským psychologickým predsudkom je aj menej ženských spisovateliek v arabských krajinách. Negramotné ženy môžu nadobudnúť dojem, že literatúra a poézia sú doménou mužov. Gramotné ženy majú k arabčine trochu odosobnenejší prístup, ale stále cítia tlak patriarchie.

 

4. Záver

Arabský jazyk je jazykom médií, politiky, náboženstva, písaných vedomostí a prijíma dominantnú vysokú verejnú kultúru, ktorej dominujú muži. Arabčina je jazykom jednej z najdôležitejších verejných inštitúcií, islamu, a oni jediní majú právo recitovať Korán nahlas na verejnosti, viesť piatkové modlitby, zabíjať zvieratá recitujúc špecifické náboženské formulky, debatovať o vážnych literárnych dielach či rozoberať dôležité politické otázky. Samozrejme v niektorých liberálnejších krajinách majú ženy priestor aj na verejnú debatu o politických či literárnych záležitostiach, ale náboženské aktivity sú im zakázané. Hlavne v Egypte sa postupne egyptský arabský dialekt dostáva v médiách a štátnej správe do popredia, niektorí spisovatelia čoraz viac používajú dialektové prvky vo svojich dielach, čo bude mať určite pozitívny dopad na viditeľnosť arabských žien v médiách. Spisovná arabčina ale ostáva jazykom spojeným s formálnou, vážnou a dôležitou stránkou spoločnosti.

Tieto faktory robia z arabčiny mužský jazyk, ale nie v doslovnom slova zmysle. Nie je to jazyk mužov. Znamená to, že historicky bolo viac mužov aktívnych v náboženských a iných profesiách, v ktorých hrala dôležitú úlohu spisovná arabčina.

Použitá literatúra

VERSTEEGH, Kees. Encyclopedia od Arabic Language and Linguistics, Language and Gender (SADIQI, Fatima). Brill, Leiden – Boston, 2007. s. 642-650

CHOMSKY, Noam. Aspects of the theory of syntax. Mass.: MIT Press, 1965.

EL SAADAWI, Nawwal. The hidden face of Eve: Women in the Arab world. London: Zed Books, 1980

OLIVERIUS, Jaroslav, ONDRÁŠ, František. Moderní spisovná arabština, 1. díl. Praha: SET OUT-Roman Míšek, 2007

[1] chalíf je základ slova, koncovka -at­ značí ženský rod, konsovka -un značí nominatív a neurčitý člen

[2] Rozprava o mužskom a ženskom rode

[3] v doslovnom preklade dieťa (m) a dieťa (f)

[4] VERSTEEGH, Kees. Encyclopedia od Arabic Language and Linguistics, Language and Gender (SADIQI, Fatima), Brill, Leiden – Boston, 2007. s. 642-650

[5] kātib-un (كاتب): jeden spisovateľ, kātib-ān-un (كاتبان): dvaja spisovatelia, kātib-at-un(كاتبة): jedna spisovateľka, kātib-atán-un(كاتبتان):dve spisovateľky

[6] koncovka –át značí ženský rod v pluráli, hlavne pri životných podstatných menách

© Kristína Balážová, 1mpANAR, LS 2013/2014

 

https://svetvpreklade.sk/wp-content/uploads/2014/07/Arabcina-e1407778710846.jpghttps://svetvpreklade.sk/wp-content/uploads/2014/07/Arabcina-300x300.jpgadminLingvistický krúžokArabčina,islamTáto práca sa zaoberá stavom arabského jazyka významne tvoreného genderovými vplyvmi. 1. Úvod Moderná spisovná arabčina (MSA) sa vyznačuje dvoma charakteristikami, ktoré sa týkajú pohlavia a rodu. Nie je to materská reč Arabov a medzi MSA a rôznymi arabskými dialektami existuje diglosný vzťah. To znamená, že MSA je primárne verejný jazyk,...