Ak si človek vezme do rúk napríklad niečo také ako „Jak Francouzky hledají štěstí“ od Jamie Cat Callanovej, chce sa zrelaxovať oddychovým čítaním. Také čítanie má však u konzumentov rôzne nároky. Chcú sa nie zložitým spôsobom napojiť na tému, prípadne dej, vžiť sa do postavy a príbehu a preto očakávajú, že autor s nimi nebude hrať falošnú hru a napíše čosi aspoň uveriteľné, ak nie pravdivé.

V prípade Američanky Jamie Cat sa podarilo napísať niečo naozaj nenáročné, autorka sa snažila vytvoriť prierez celkovým kultúrnym profilom Francúzky a tiež jej Francúza, no chýbal mi tam dôležitý detail, ktorý by to celé zbavil fádnosti a nudy z čítania. Autorka si dala záležať na receptoch, spôsobe obliekania, atmosfére Paríža a opise metód, ako si Francúzky vedia vziať od života šťastie.

Joie de vivre – radosť zo života – sa nedá naučiť z príručky. Jak Francouzky hledají štěstí nie je praktický návod ani umelecká literatúra. Je to pokus priblížiť atmosféru života v krajine, ktorá má vo svete úžasnú kultúrnu povesť, no pri ktorom sa spisovateľke podarilo napísať súbor časopiseckých článkov, ktoré chcú vytvoriť príkladný vzor ako si užívať život. Veľmi záleží, do akého prostredia návštevník zavíta, s kým sa porozpráva a nakoľko úprimne. A vyhnúť sa zovšeobecneniam.

Kniha sa minula cieľom, zábavy som si pritom neužila, chýbajú tú vtipné postrehy a komentáre, detailnejší pohľad do života ženy, na prvom mieste vyvstáva z celého textu len úporná snaha vyhmatnúť dôležité fakty a detaily, ktoré majú pomôcť vytvoriť návod, ako sa upraviť, čo jesť, kam chodiť za zábavou, ako myslieť ako Francúzka a zistiť, kde je príjemné existovať.

Pointou knihy, v ktorej však táto chýba, je pre mňa poznanie ako nenapísať cestopis a ako sa trafiť do diery medzi žánrami. Taká Ines de La Fressange vo svojej knižke – sprievodcovi (volá sa to So Šarmom Parížanky) si zvolila konkrétnejší spôsob ako inštruovať vyššie príjmové triedy, ako si adoptovať francúzsky šarm. Bez toho, aby sa tvárila, že elegancia a esprit je čosi, čo človek stretne hocikde vo Francúzsku. Taký Jack Kerouac, ktorý opísal svoje zážitky z cesty do krajiny jeho predkov, sa zmocnil spontánne témy aj žánru a neomylne minul spomenutú dieru. Ale to je zase vyššia literárna trieda.
©Ľudmila Balážová-Marešová

Ako sa (ne)trafiť do žánru (recenzia)https://svetvpreklade.sk/wp-content/uploads/2015/10/JArok2006upravene-e1446038770887.jpghttps://svetvpreklade.sk/wp-content/uploads/2015/10/JArok2006upravene-e1446038770887.jpgadminKultúraRecenzieLiteratúraAk si človek vezme do rúk napríklad niečo také ako „Jak Francouzky hledají štěstí“ od Jamie Cat Callanovej, chce sa zrelaxovať oddychovým čítaním. Také čítanie má však u konzumentov rôzne nároky. Chcú sa nie zložitým spôsobom napojiť na tému, prípadne dej, vžiť sa do postavy a príbehu a preto...